Boh je najlepší liek na osamelosť

Rozšírenejšia ako mor
Zažil to už asi každý a to bez výnimky. Rozdiel tu, samozrejme, nejaký je, ale týka sa len časového obdobia. Pre niekoho je totiž osamelosť chlieb každodenný, kým pre iného predstavuje zriedkavosť podobnú kaprovi na Vianoce.

Jeden ju má všade a robí mu doprovod, akoby bola jeho nechcenou ozdobou, pričom je nepodstatné, či sa nachádza v miestnosti preplnenej životom, tvárami a smiechom - cíti sa byť sám a stratený v dave.

Druhému stačí prítomnosť blízkeho a je po bôli, opustenosť ho trápi iba vtedy, ak je naozaj sám aj fyzicky. Tak alebo onak, samota existuje. Málo sa o nej hovorí, hoci je rozšírená viac ako kedysi mor. Dá sa vôbec proti takej pliage bojovať?

To je koniec
Kedysi chodil po zemi muž menom Jób. Bolo to dávno, v období bez technológie a bez možností príznačných pre dnešok. Bol to dobrý človek, spravodlivý a mal úctu pred Bohom.

Darilo sa mu čokoľvek, na čo siahla jeho ruka alebo aj to, na čo sa zahľadelo jeho oko. Ale šťastie sa mu otočilo chrbtom a odfúklo úspech, bezstarostnosť a aj rodinu.

Stratil majetok, zahynuli deti, aj jeho zdravie bolo podlomené. Len sedel a sedel, v jeho duši sa odohrával boj. Bol to koniec dovtedajšieho spôsobu života.

Sám
Jeho zármutok nebol ľahostajný priateľom, tí ho navštívili a posedávali v jeho spoločnosti sedem dní, na dlážke a celkom potichu.

Problém, pravdaže, nastal, keď sa jeden po druhom pustili do reči. Mudrovali a mudrovali, ale Jóbovi neuľahčili ani trochu. Zdalo sa mu, že mu nikto nerozumie. Že mu je vzdialený aj ten, čo predtým býval blízky.

Nemal ani niekdajší rešpekt, dokonca aj jeho služobníctvo si o ňom pošuškávalo a neprejavovalo mu to, čo sa pred pánom patrilo.
Bol terčom posmechu a, ako sám povedal, stal sa protivným aj pre svoj dych. Väčšia samota asi ani nie je. Väčšia otupenosť ani nemôže nastať.

Triumf viery
Aké neutešené to muselo byť. Veď Jób sa hádal aj s Bohom, nevedel odhadnúť, prečo na neho dopustil takú biedu. V tom všetkom však nezvíťazila osamelosť, veru nie.

Odplazila sa preč a na pamiatku po nej nebol ani ten kúsok prachu. Odplašila ju jej protivníčka, o ktorej málokto premýšľa ako o opaku osamelosti. A predsa ním je, viera je protipólom a aj liekom. „Ja viem, že môj vykupiteľ žije a nakoniec sa postaví nad prachom," povedal Jób.

Vedel, že samota nič nezmôže proti dôvere v toho, ktorý je skutočný, a nie vymyslený. Možno nie je dané poznať odpoveď na každú otázku a azda je niekedy skrytý dôvod utrpenia pre ľudský rozum.

Dostačujúce je uvedomiť si, že nedrieme a nespí ten, čo vládne, jeho oko vidí a ucho počuje. A už len to samotné zistenie, ako aj viera, že je najbližší, aj keď sa zdá, akoby bol na míle ďaleko, je liečivé. Boh je liek na samotu.