Centrálni bankári sú s múdrosťou na konci

Vlády už vyše roka pumpujú miliardy do národných hospodárskych systémov. Podporou sa podarilo zachrániť banky pred krachom, podniky pred bankrotom a milióny ľudí pred stratou pracovného miesta. Štátne intervencie sa odôvodňujú celkom vierohodným argumentom: Ak domácnosti a podniky nechcú spotrebúvať a investovať ani pri úrokoch, ktoré sú blízko nuly, potom musí na seba zobrať úlohu spotrebiteľa a investora štát. Robí to preto, aby odstránil nebezpečenstvo hroziaceho "výpadku likvidity".  Západní kormidelníci štátov teraz realizujú do bodky metódu liečby krízy, ktorú v minulom storočí vypracoval John Maynard Keynes.
      Nešťastím však je, že sa hromadia signály, že štátne injekcie na podporu konjunktúry nie sú liečivým prostriedkom, ale v najlepšom prípade pôsobia ako sedatívum: Udržujú ľudí v pohodlnom svete ilúzie o raste a ochraňujú ich od hrôz poklesu. Žiaľ, s ilúziami súvisia zlé zvyky, ktoré nemajú nič spoločné s realitou. V skutočnosti štáty totiž nepreklenuli len výpadok investícií súkromných podnikov, ale postavili sa aj na ich miesto - a teraz si ich nemôžu ďalej dovoliť financovať zo svojich dlhových programov.
      Ak by sa prestala poskytovať podpora z verejných zdrojov, skromný rast by náhle prestal. Lebo takzvaný rast totiž vôbec nejestvuje; osobitne nie je umelým produktom vynakladania štátnych finančných zdrojov nekrytých príjmami.
      Je to okolnosť, ktorá tlačí pot na čelá centrálnych bankárov. Náhle sú páni, ktorí rozhodujú o veľkých peniazoch, so svojou múdrosťou pomaly na konci. Nedávno rakúsky šéf centrálnej banky Ewald Nowotny povedal: "Skutočnou problematikou je refinancovanie verejného dlhu. Z tohto hľadiska treba začať čo možno najskôr so stabilizáciou verejných rozpočtov." A najdôležitejšie je, že "skutočne jediným účinným programom podpory konjunktúry, ktorý my v Európe ešte máme, je vývoj kurzu eura". Inými slovami, poslednou možnosťou, aby sa podarilo roztočiť zasekávajúci sa motor konjunktúry, je oslabenie kurzu eura, čo by viedlo k zlacneniu európskych výrobkov na medzinárodnom trhu a k zvýšeniu ich konkurencieschopnosti.
      Znepokojujúce informácie prichádzajú aj zo Spojených štátov. Erskine Bowles, šéf rozpočtového úradu Kongresu, sa domnieva, že ani dvojciferný rast americkej ekonomiky nebude stačiť na to, aby krajina zvládla štátny dlh. To je príčina, prečo sa zvyšuje tlak na americký Federálny rezervný systém, Fed, ktorý plní úlohu centrálnej banky, aby súhlasil s "riadenou" infláciou. Vďaka nej by sa štát zákerne zbavil dlhov na úkor celej spoločnosti.
      Po tom, ako sa vynaložili obrovské sumy, ktoré zaplatia generácie, ktoré sa ešte nenarodili, zostávajú tri východiská: Pokles hodnoty meny; zákerné odňatie (hodnôt ľuďom) prostredníctvom inflácie a napokon princíp nádeje, že sa všetko nejakým spôsobom napraví a náhle sa objaví konjunktúra.
      Avšak prečo štátna podpora konjunktúry nemôže byť dlhodobo úspešnou, to ešte v roku 1937 objasnil ten, kto to musel vedieť, John Maynard Keynes. On objavil nástroj "deficitných výdavkov". Sedem rokov po vypuknutí Veľkej hospodárskej krízy žiadal skončiť s vládnymi stimulmi, lebo už neprinášali nijaký úžitok. Rast dlhov si totiž skôr alebo neskôr vyžiada, čo mu patrí, a úrokom za pokus o prekonanie krízy formou štátnej podpory sa bežne stáva cválajúca inflácia, prudko klesajúca produktivita.
      Z hľadiska hospodárskych dejín má súčasná fáza úsilia o zvládanie krízy dobrú nádej na to, aby sa dostala do dejín ako epocha, v ktorej sa potvrdila banálna pravda: Niečo také ako pôvabná hospodárska kríza jednoducho neexistuje. To je síce nepríjemný, ale nijaký ubíjajúci poznatok. Čím skôr totiž vlády začnú dávať do poriadku rozpočty, tým silnejšie a konkurencieschopnejšie sa budú dostávať z krízy a tým silnejší bude neskôr ich hospodársky vzostup.

Zdroj: TASR