Clintonová získala vo voľbách viac hlasov: Trump vyhral vďaka volebnému systému

Ako je to možné? Stojí za tým špecifický americký systém voľby prezidenta. Systém, ktorý Donald Trump v minulosti kritizoval a teraz mu priniesol víťazstvo. "Zbor voliteľov je katastrofou pre demokraciu," napísal na Twitteri v roku 2012.

Spojené štáty americké volia prezidenta spôsobom, aký nemá obdobu nikde na svete. Vo väčšine krajín, ktoré majú prezidenta, ho volia buď priamo občania, alebo parlament. V krajinách ako Čína je zase vyberaný vládnucou stranou. Zakladatelia Spojených štátov však v 18. storočí vymysleli úplne iný spôsob.

Americký spôsob voľby prezidenta nie je úplne jednoduchý ani prehľadný, a preto Američania každé štyri roky sadajú k počítačom a do internetového vyhľadávača zadávajú slovné spojenie "voľba prezidenta USA". Google zažíva nápor aj v týchto dňoch. Ľudia sa snažia pochopiť, prečo sa stal prezidentom Trump, keď väčšina z nich chcela Clintonovú.

Zjednodušene povedané, zakladatelia USA sa nevedeli dohodnúť na tom, či majú prezidenta voliť priamo občania. "Keď písali ústavu, mali skutočné pochybnosti o tom, či je priama voľba bežnými občanmi ten najrozumnejší spôsob výberu prezidenta," vysvetlil dlhoročný novinár Ron Elving pre rozhlasovú stanicu NPR. Dodal, že tzv. otcovia USA pochybovali o schopnostiach bežného občana rozhodovať o prezidentovi.

Vznikla tak akási nepriama priama voľba prezidenta. Občania síce hlasujú za prezidenta, ale ich hlasy nejdú priamo danému kandidátovi a rozhodujú len o tom, koho podporia volitelia delegovaní jednotlivými štátmi. Volitelia sa zaväzujú hlasovať za toho, koho si vybrali občania daného štátu, a takmer vždy tak urobili.

"Našťastie sme sa väčšinu našej histórie nemuseli týmto systémom zaoberať, zbor voliteľov sa zdal len ako formalita," hovorí Elving.

Zbor voliteľov je v každom štáte skupina ľudí oprávnených voliť a ochotných vykonávať túto funkciu. Väčšinou ide o členov strán. Ich počet je v každom štáte dvaja plus toľko, koľko má štát zástupcov v Snemovni reprezentantov, dolnej komore Kongresu. Ich počet je určený počtom obyvateľov štátu.

Počet voliteľov teda nezodpovedá priamo počtu obyvateľov štátu, ale každému štátu pridáva ešte ďalších dvoch. To trochu zvýhodňuje menej obývané štáty a taký bol aj zámer tvorcov tohto systému. Štáty nemali mať podľa nich pri výbere prezidenta slabé slovo len preto, že majú málo obyvateľov.

Povedzme, že v štáte Y väčšina ľudí podporí vo voľbách kandidáta Johna. Povedzme, že tento štát má podľa spomínaného kľúča desiatich voliteľov. Títo desiati volitelia neskôr odovzdajú svoje hlasy tomu kandidátovi na prezidenta, za ktorého hlasovala väčšina obyvateľov štátu, teda Johnovi. John získa za tento štát 10 hlasov.

Takto to funguje v takmer každom štáte USA, len dva majú mierne odlišné pravidlá. Celkový počet voliteľov je za všetky štáty plus hlavné mesto 538. Kandidát na prezidenta, ktorý získa nadpolovičnú väčšinu týchto hlasov (270) sa stáva prezidentom.

Uvedený systém spôsobuje, že kandidáti na prezidenta sa v predvolebnej kampani sústreďujú na štáty s vysokým počtom voliteľov. Občania štátov s malým počtom voliteľov sa cítia ignorovaní.

Je tu aj iný háčik. Hoci sa tento volebný systém snaží vyrovnať rozdielnu silu hlasov jednotlivých štátov, zoslabuje silu hlasov samotných občanov. Matematika pretavenia hlasovania občanov do počtu hlasov voliteľov môže spôsobiť, že väčšinu hlasov voliteľov za celú krajinu nezíska ten kandidát, ktorý získal väčšinu hlasov občanov za celú krajinu.

To sa stalo v týchto voľbách a v štyroch ďalších, naposledy v roku 2000, keď väčšina voličov hlasovala za Ala Gora, ale väčšinu hlasov voliteľov získal George W. Bush.

Keď k takej situácii dôjde, ozývajú sa kritici. Hovoria, že systém nie je demokratický a volajú po jeho zmene. Tá nie je jednoduchá. Vyžaduje si zmenu ústavy, dvojtretinový súhlas oboch komôr Kongresu a súhlas štátov. Naposledy sa taký pokus zastavil v 60. rokoch minulého storočia v Senáte.