Herečka Jana Paulová je neprehliadnuteľná, stále sa totiž smeje

Patrí medzi tie vyťaženejšie herečky. Napriek tomu hovorí, že je herečkou iba od siedmej večer do pol desiatej. Potom je normálnou ženou, ktorá robí všetko čo tie ostatné. V stredu 19. februára sa Jana Paulová dožíva životného jubilea 60 rokov.
     

Keď mala štyridstaťštyri rokov objavila v sebe cestovateľskú vášeň, vyrazila do Himalájí a dostala sa do výšky šesťtisíc metrov nad morom. Odvtedy chodí po svete so svojím úsporne pobaleným batohom sama. Prechodila Indiu, Nepál, Srí Lanku, Thajsko, Indonéziu, Mexiko, Spojené štáty americké, Afriku. "Keď človek zistí, že sa o seba dokáže postarať aj v neznámom prostredí, vyjde s málom a pritom je šťastný, získa prirodzené sebavedomie. A to má úplne inú kvalitu, než keď si vlastné ego posilňuje napríklad len na základe majetku, alebo spoločenského postavenia, ako je to u nás bohužiaľ obvyklé".
     

Svoj vek Jana Paulová nerieši. Starnutie jej neprekáža, pokiaľ ju nič nebolí. "Stále nemám odvahu niekam ísť, aby ma tam vyžehlili (smiech), môže to potom byť aj horšie, ale ako sa hovorí, nikdy nehovor nikdy. Aspoň že je hlava stále mladá". Narodeniny chce prežiť s manželom v Indii, vracia sa tam často, od kedy tam pomohla so založením školy pre siroty (jej dcéra tam aj s manželom pracuje ako dobrovoľníčka). "Viete už nie je čas na tie kroky von, ale na tie dovnútra. Držím sa indického príslovia, že všetko sa dobre skončí, a keď nie, tak to znamená, že ešte nie je koniec".
     

Jana Paulová sa narodila 19. februára 1955 v Prahe. Jej otec František Paul (1898-1976) bol operetným spevákom, režisérom, libretistom, filmovým hercom, skladateľom a prekladateľom. Mama Eva Šenková (1923-2004) spievala v Karlínskom divadle v Prahe. Už v detstve navštevovala Jana Paulová dramatický krúžok Jiřiny Stránské. Po základnej škole nastúpila na hudobno-dramatický odbor Štátneho konzervatória, ale po dvoch rokoch z neho prešla na Divadelnú fakultu Akadémie múzických umení (DAMU) v Prahe. Ešte pred jej absolvovaním (1976) sa z nej stala vyhľadávaná herečka. V rokoch 1974-1975 hrala v pražskom Národnom divadle. Zahrala si v dvoch dieloch televízneho seriálu Třicet případů majora Zemana (1974), Nejmladší z rodu Hamrů (1975), bola sestričkou Veronikou v Nemocnici na kraji města (1977). Po škole zostala tri roky bez stáleho angažmán, ale neustále získavala ponuky z televízie a filmu.
     

Prvou domovskou divadelnou scénou J. Paulovej bolo od roku 1979 divadlo Semafor. Tu sa pripojila k hereckej skupine Josefa Dvořáka. Excelovala v hrách Má hlava je včelín, S Pydlou v zádech. Začala hosťovať v Národnom divadle, Divadle E. F. Buriana, Hudobnom divadle Karlín (1980-1988, muzikály Niekto to rád horúce, Cigáni idú do neba a i.). Od roku 1987 sa jej domovskou scénou stali Městská divadla pražská. V posledných rokoch vystupuje v Divadle Kalich, tu sa stal jej hereckým partnerom Pavel Zedníček (v súčasnosti účinkuje v piatich komédiách, s ktorými chodí aj na zájazdy). Hosťuje však aj v ďalších českých divadlách: v Moravskom divadle v Olomouci (2014, Višňový sad), vo Východočeskom divadle v Pardubiciach (2013-2015, Holky z kalendáře). Od jesene 2014 vyučuje herectvo na pražskom Konzervatóriu.
     

Herečku Janu Paulovú si diváci pamätajú aj ako zdatnú moderátorku. V Bratislave konferovala spolu s hercom Stanom Kráľom Bratislavskú lýru (1985, 1986). Účinkovala v televíznych programoch Jedeme dál (1987), V Praze bejvávalo blaze (1992), Ptákoviny (1994), Úsměvy (1997), Hádej, kto sem (2007), Barrandovský videostop (2011) a i. Hlavné úlohy si zahrala vo filmoch Druhý tah pěšcem (1984), Havárie (1985). Filmové úlohy získala tiež v snímkach Smrt krásnych srnců (1986), Anděl svádí ďábla (1987), Ceremoniář (1996), Kameňák (1-3, 2003, 2004, 2005) a i. Účinkovala v seriáloch (1983 Moje srdcová sedma, 1988 Cirkus Humberto, 1992 Uctivá poklona, pane Kohn, 2014 Vinaři a i.), rozprávkach, televíznych inscenáciách. Vo veľkých televíznych programoch Čs. televízie (80. a 90. roky 20. storočia) ju diváci videli tancovať aj spievať.
     

Za najšťastnejšie životné obdobie považuje Jana Paulová svoj vek medzi štyridsiatkou a päťdesiatkou. V tom čase zavesila herectvo na klinec, kúpila si elektrickú gitaru, založila kapelu, s ktorou koncertovala (1998, album A proč ne), objavila kúzlo osamelého cestovania po svete a začala písať (2006, Jak běžet do kopce – autobiografické spomienky z ciest). V roku 2004 založila so svojou staršou dcérou Adélou združenie Změň můj osud a pomohla v Indii vybudovať školu pre siroty, aj domov pre chudobných seniorov. Posledné roky organizuje v Prahe stretnutia so Šrí V. V. Brahmamom.
     

Jana Paulová je od roku 1977 vydatá za jazzového hudobníka Milana Svobodu (skladateľ a dirigent, autor muzikálu Pěna dní a baletu Mauglí). Spolu majú dve dcéry.