Najnebezpečnejšia je myšlienka, že na ľudských právach viac nezáleží, upozornil prezident Medzinárodnej federácie pre ľudské práva

Christopulos, ktorý je zároveň profesorom na univerzite Panteion v Aténach, hovoril v citovanom rozhovore o vzniku "postfašistického" štýlu riadenia v mnohých krajinách, dôležitosti celkového preskupenia politických štruktúr v EÚ, negatívnom vplyve hospodárskej a utečeneckej krízy na politické a ľudské práva v Grécku a Európe a o nutnosti pokračovať v projekte relokácie a presídľovania utečencov v rámci EÚ namiesto vytvárania nárazníkových zón na jej periférií.

V úvode rozhovoru sa Christopulos zamyslel nad najdôležitejšími otázkami dneška. Popri staromódnych autoritárskych režimoch sme podľa neho v súčasnosti svedkami nového štýlu riadenia, ktorý by sa mohol nazvať postfašistickým. Nejde o tradičný fašizmus, i keď majú spoločný základ v ultrapravicovej ideológii, vysvetlil. Spresnil, že historickým návodom na úspech takýchto ideológií je všeobecná predstava ľudí, podľa ktorej "sa tu niečo také nemôže stať". A keď k tomu dôjde, je už príliš neskoro. Christopulos ako príklad uviedol situáciu v Turecku, kde ide o "dlhodobú sériu udalostí, ktoré prispeli k nastoleniu režimu, a nie o náhodné udalosti".

"Samozrejme, všetkých nás upokojili výsledky volieb v Holandsku a vo Francúzsku, ale pokiaľ je správa, ktorú nám dávajú, 'Nebojte sa, veci sa vyvíjajú dobrým smerom', potom sa obávam, že naša samoľúbosť nie je ďaleko od hlúposti," upozornil Christopulos a argumentoval príkladmi z Rakúska, kde kandidát extrémnej pravice získal 49 percent hlasov, Spojených štátov, Ruska či Poľska. "Želal by som si, aby som mohol byť optimistickejší, ale čo vidím, je panika - ako napríklad po brexite - na jednej strane a naivné nadšenie - ako po porážke Marine Le Penovej vo Francúzsku - na strane druhej."

Takáto panika a nadšenie podľa názoru Christopulosa nie sú dobrými radcami, pokiaľ chceme naozaj napredovať. Naopak, musíme zistiť, prečo sa ľudia skutočne prikláňajú k postfašistickým riešeniam. Pomôcť by tu napríklad mohlo "úplné preskupenie politických štruktúr v EÚ". Pojem "reforma" v tradičnom zmysle slova je však dnes natoľko vyprázdnený, že by naň bolo najlepšie zabudnúť, pokračoval šéf FIDH.

Na margo utečeneckej krízy v Grécku Christopulos uviedol, že treba rozlišovať medzi rokom 2015 a súčasnosťou. "Po zatvorení tzv. balkánskeho koridoru a prijatej dohode medzi EÚ a Tureckom o riadení migračných tokov sa ostrovy v oblasti východného Egejského mora stali nárazníkovými zónami. Nanešťastie, grécka vláda s tým súhlasila," zhodnotil Christopulos. Christopulos považuje situáciu s migrantmi v Grécku aj napriek ohromnému objemu finančných prostriedkov vynaložených na jej riešenie za neudržateľnú a výsledky všetkých realizovaných aktivít za slabé.

"Ako prezident FIDH som presvedčený, že takéto dohody, ktoré externalizujú utečencov a migráciu na okraj a perifériu EÚ, vytvárajú veľmi toxický precedens," upozornil v súvislosti s dohodou EÚ-Turecko. Dodal, že bohatí žiadajú chudobných, aby udržali tých najchudobnejších. "Dominantným diskurzom EÚ je presvedčiť nás o neexistencii iného hodnotného riešenia. Únia sa pokúša presadiť názor, že na takéto riešenie síce nie je hrdá, ale zároveň tvrdí, že čím viac príde migrantov, tým bude narastať extrémizmus," uviedol Christopulos.

V súvislosti s takýmto tvrdením ale varoval, že "pokiaľ budeme zadržiavať utečencov a migrantov s cieľom zabrániť nárastu krajnej pravice, sami sa staneme beštiami, proti ktorým bojujeme". Riešenie zmienenej situácie podľa neho nastalo v lete 2015: "Relokácia a presídlenie v rámci EÚ tak, aby všetky členské štáty prevzali proporčnú zodpovednosť." Poučenie sa z histórie - ako by navrhovali mnohí iní - nepovažuje Christopulos za také jednoduché. Pokiaľ by sme sa mohli poučiť z histórie, už by sa tak podľa jeho názoru stalo.

"Nebezpečnejšou pre ľudské práva je dnes samotná myšlienka, že na ľudských právach viac nezáleží a že dôležitým je efektívne riadenie, ktoré poskytuje bezpečnosť. Toto spája napríklad Trumpa a Putina," zdôraznil. V takýchto štátnych zriadeniach vnímajú zástancov ľudských práv ako vnútorných nepriateľov alebo v lepšom prípade ako Don Quijotov. A práve takéto vnímanie odsudzuje podľa Christopulosa ľudské práva na úroveň "neopodstatneného prepychu". "Najväčšou hrozbou a zároveň výzvou pre svetové hnutie za ľudské práva je práve tento cynizmus skrytý za realizmus," uzavrel Christopulos.