„Neboj sa,“ vraví rodič dieťaťu, keď sa ako malé chúli v rodičovskom objatí pred strašidlami, o ktorých je presvedčené, že jestvujú a prídu mu ublížiť. Hovoríme to aj ako dospelí, keď sa navzájom bezducho utešujeme,veď sa neboj, všetko bude dobré, a dúfame, že slová vyslovené na pol úst zaberú a strach sa vytratí.
Trápia nás strašidlá, ktoré sa nekrčia pod posteľou, ale také, ktoré síce nevidno, avšak narobia šarapatu. Nezaplatené účty. Choroby vážne i menej vážne. Staroba. Osamelosť. Veľa strašidiel, až priveľa, aby sme si s nimi len tak poradili.
Strach je niekedy dobrý
Nie vždy je zlé báť sa. Sú isté situácie, keď nás strach chráni, ba dokonca zachraňuje. Napríklad vtedy, keď vnútorne vycítime, že zapliesť sa s týmto človekom nie je správne, že to uškodí a ublíži. Alebo keď chceme, priam túžime ísť na hory, ale počasie nepraje, a my sa bojíme riskovať. Áno, občas strach pomáha a proti takémuto nemôžem povedať jediné krivé slovo. Ale keď Boh opakuje, aby sme sa nebáli, má na mysli niečo celkom iné.
Varuje nás pred strachom, čo bráni spať aj dýchať. Čo spôsobuje úzkosti aj choroby. Čo odoberá silu aj mladosť. Ešteže nám dal tri veľké zbrane, vďaka ktorým ho porazíme, nech by bol akokoľvek otravný.
Zdravý rozum
Tak najskôr tu máme priateľa v podobe mysle. Všetci opakujú, že viac máme počúvať srdce ako rozum, ale viete, ani rozum nám nebol daný len tak. Naopak, vďaka logickému uvažovaniu sa dokážeme prepracovať k tomu, že strach zmizne a nevráti sa.
Môžeme si klásť rôzne otázky, sami seba skúmať, aby sme zistili, prečo sa vlastne bojíme a či to, z čoho máme strach, je skutočne reálne.
Pomôže mi nejako, ak sa budem báť?
Z čoho môj strach vychádza?
Sú to len moje predstavy, založené na fantázii, alebo je to naozaj realita?
A ak je to realita, ako strach problém vyrieši?
Aby som možno lepšie vysvetlila, čitateľ, ako to je, dovolím si použiť jeden príbeh. Je o žene, ktorá tridsať rokov, áno, tridsať rokov žila v obavách zo zlodeja. O jej strachu vedel každý, predovšetkým však manžel, ktorý večer čo večer musel počúvať nekonečné rozprávanie o strašnostiach, ktoré taký zlodej dokáže narobiť.
Tridsať rokov sa nič nedialo, celkom nič. Až potom, predstavte si, zlodej skutočne prišiel, a len čo to manžel zistil, povedal:
„Môžete, prosím, chvíľu postáť? Žena by vás rada videla, veď tridsať rokov na vás čaká.“
Je to úsmevné, ale keď sa na ženin postoj zadívame bližšie, všimneme si jednu dôležitú vec. Zrejme svoju zbraň v podobe zdravého rozumu nevyužívala. Lebo pravdou je, že tridsať rokov bolo ticho, po zlodejovi ani chýru, ani slychu. A ona seba i muža okrádala o večery, ktoré mohli a aj mali byť pokojné. A hoci sa zlodej objavil, jej predošlý strach ju ani neochránil, ani nijako inak neovplyvnil udalosť. Niekto si možno povie, že sa nedá nič robiť, keď sa niekto bojí, tak sa jednoducho bojí. Avšak zdravý rozum, čitateľ, to je to, čo na strach zaberá. Hneď ako na jednu ustráchanú myšlienku zošleme múdrosť, strach má, ľudovo povedané, po chlebe. Je to zbraň veľká a nielenže je treba byť za ňu vďační, ale najmä ju využívať. Boh predsa vedel, čo robí, keď do nás vkladal všetko, čím sme.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies