Dnes to nie je také ako kedysi, žeby sme sa báli, žeby sme sa museli skrývať za svoju vieru. Teda aspoň u nnás nie, lebo sú aj také krajiny, kde sú kresťania veľmi kruto prenasledovaní len preto, lebo uctievajú Boha a dávajú Mu svoj život v službe. Chceme však venovať v článku miesto tým, čo nás už predišli na onen svet, skutočným hrdinom viery.
Okolo roku 64 po Kristovi sa to celé spustilo. Existovalo miesto zvané Smyrna, nachádzalo sa v malej Ázii, a ak si to chcete ešte bližšie predstaviť, tak to bol súčasný Izmir v Turecku.
O tejto cirkvi, o tej, čo sídlila v Smyrne, sa vravievalo, že jej členom sa stane len hrdina. Hrdinstvo, o ktorom je reč, však nespočívalo v schopnostiach príznačných pre udatných bojovníkov, ani v ničom, čo by súviselo s fyzickou silou či dajakým talentom.
Bolo to hrdinstvo, lebo kto prišiel do tejto cirkvi, veľmi trpel. Práve vtedy nad Smyrnou vládli Rimania a oni tam so sebou prinášali aj svoje náboženstvo. Tak sa robilo, alebo kázalo, že sa musí hovoriť o cisárovi ako o bohu.
Najskôr sa takto ctili mŕtvi cisári, ako však roky ubiehali, tak sa božskosť pripisovala aj tým živým.
„Cisár je pán,“ tak museli hovoriť tamojší obyvatelia, keď vstúpili do chrámu.
Tu nastával najväčší problém pre kresťanov, lebo najmä tí prví, v tomto období, sa zdravili a aj vstupovali do vzťahu s Bohom so slovami, že Ježiš je pán.
A tak keď ich lámali a vyhrážali sa, nech len prisúdia najväčšie panstvo cisárovi, boli takí, čo sa zlomiť nechali. Ale tí v Smyrne nie. Tí sa nezohli, nepovedali nič, čo by bolo v protiklade s ich presvedčením.
Treba tiež podotknúť, že vtedy sa im ubližovalo kruto. Pálili ich, ak odmietli prispôsobiť sa, hádzali ich šelmám. A ľud sa schádzal, aby sa na to pozerali. Dav bol tam, kde zabíjali kresťana, lebo to vnímali čosi ako divadlo. Ako udalosť hodnú povšimnutia. A keby len povšimnutia, ale aj jasotu, výskotu a potlesku.
Vtedy bol ako biskup cirkvi v Smyrne daný istý učeník menom Polikarpos.
Aj on sa dočkal za vieru trestu, dokonca v starobe. Rozhodlo sa, že bude upálený a opäť sa ľud zhromaždil, aby sa dívali a kričali, dívali a kričali.
Dávali mu možnosť, nech ešte pred smrťou čosi povie, nech si celú vec s Ježišom rozmyslí a radšej nech povie, že cisár je boh, že on je pán.
Ba dokonca ho nahovárali, nech zájde ďalej a Ježišovi zlorečí.
On však odmietol, pričom vyhlásil, že Ježiš mu po celý život preukazoval dobrodenie, tak prečo by mu mal zlorečiť. A keď ho pred smrťou chceli pripútať, priklincovať, tak aj v tom našiel odpoveď. Vraj netreba, lebo sa teší, že smie trpieť pre Ježiša.
Bol to skutočný mučeník. Muž odhodlaný ísť až na smrť. Muž naozaj milujúci Boha.
My síce nevieme, aké to je a buďme za to rozhodne vďační. Ale aspoň si spomeňme na tých, čo boli a nie sú, lebo verili. Na tých, čo aj teraz, práve v tejto chvíli, trpia, lebo slúžia Najvyššiemu. A modlime sa, nech sú silní a odvážni. Nech je im to všetko vynahradené.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies