Ikona módy, filmu a humanity - Audrey Hepburn

Nezabudnuteľná herecká a módna ikona Audrey Hepburn je aj 20 rokov po smrti považovaná za jednu z najkrajších žien, aké kedy žili. Patrí jej tiež tretie miesto v rebríčku Najlepších herečiek všetkých čias podľa Amerického filmového inštitútu (AFI) a zaradili ju i do Siene slávy najlepšie oblečených osobností na svete (International Best Dressed List Hall of Fame). Počas svojej kariéry dostala Oscara, tri ceny BAFTA, dva Zlaté glóbusy, jednu Tony a posmrtne aj jednu Grammy a jednu Emmy. Vyslúžila si tiež Jean Hersholt Humanitarian Award a cenu BAFTA, cenu Cecila B. DeMilla, Screen Actors Guild Award a cenu Tony za celoživotné dielo. Dodnes je tak jednou z mála umelcov a umelkýň, ktorí dokázali získať ceny Emmy, Grammy, Oscara i Tony.

Audrey Hepburn sa narodila 4. mája 1929 ako Audrey Kathleen Ruston v belgickom Bruseli. Bola jediným dieťaťom Angličana Josepha Victora Anthonyho Rustona a jeho druhej manželky - holandskej aristokratky Elly van Heemstra, ktorá bola dcérou bývalého guvernéra dnešného Surinamu. Joseph neskôr začal používať priezvisko svojej starej mamy z matkinej strany Kathleen Hepburn, čím sa rodinné priezvisko zmenilo na Hepburn-Ruston. Audrey mala dvoch nevlastných bratov - Jonkheera Arnouda Roberta Alexandra "Alexa" Quarlesa van Ufforda a Jonkheera Iana Edgara Brucea Quarlesa van Ufforda, ktorých mala jej matka s prvým manželom - holandským šľachticom. Jej otec pracoval pre britskú poisťovaciu spoločnosť. Rodina preto často cestovala medzi Bruselom, Anglickom a Holandskom. 

V rokoch 1935 až 1938 Audrey študovala na súkromnej dievčenskej škole v Kente. V roku 1935 sa jej rodičia rozviedli a otec - sympatizant nacistického režimu, rodinu opustil. Herečka tento moment neskôr označila za najtraumatizujúcejšiu chvíľu vo svojom živote. O mnoho rokov neskôr ho s pomocou Červeného kríža našla v Dubline, ostala s ním v kontakte a do konca jeho života ho finančne podporovala. V roku 1939 matka vzala Audrey a jej dvoch bratov k ich starému otcovi do holandského Arnhemu. Verila totiž, že práve tam budú v bezpečí pred Nemcami. V rokoch 1939 až 1945 Audrey navštevovala miestne konzervatórium, kde popri štandardných školských osnovách študovala aj balet. Počas vojny používala Hepburn pseudonym Edda van Heemstra - anglicky znejúce meno totiž považovali za nebezpečné. 

V zime 1944 Nemci holandským obyvateľom skonfiškovali všetky zásoby potravín a paliva. Ľudia preto zomierali na následky vyhladovania a zimy. Jej strýka a matkinho bratanca Nemci zastrelili pred očami zvyšku rodiny pre účasť v odboji. Následkom podvýživy sa u Audrey rozvinula anémia, respiračné problémy a opuchy končatín. Po oslobodení krajiny prišla pomoc v podobe Správy spojených národov pre pomoc a obnovu (UNRRA). Hepburn vraj po ich príchode zjedla celú konzervu kondenzovaného mlieka a z jej prvého jedla jej prišlo zle, keď si do ovsenej kaše dala príliš veľa cukru. Práve tieto skúsenosti ju na sklonku života priviedli k práci pre UNICEF. 

Po vojne - v roku 1945, Hepburn odišla z konzervatória a presťahovala sa do Amsterdamu, kde chodila na hodiny baletu k Sonii Gaskell. V roku 1948 odcestovala do Londýna, kde študovala u Marie Rambert. Hepburn sa pri istej príležitosti spýtala svojej učiteľky, čo si myslí o jej budúcnosti v balete. Rambert ju ubezpečila, že ak bude na sebe ďalej pracovať, čaká ju úspešná kariéra, no výška (170 cm) spolu s podvýživou počas vojny, jej nikdy nedovolia stať sa primabalerínou. Audrey jej verila a rozhodla sa venovať herectvu - kariére, v ktorej mala šancu vyniknúť. Jej matka robila manuálne, aby rodinu uživila a Audrey, ktorá nemala žiadne peniaze, si rýchlo potrebovala nájsť platenú prácu. Keďže sa celý život venovala umeleckej kariére, herectvo sa jej zdalo ako najschodnejšie riešenie. "Potrebovala som peniaze a tam som mohla zarobiť o tri libry viac ako v balete," povedala neskôr. 

Začiatkom jej hereckej kariéry bolo účinkovanie vo vzdelávacom filme Nederlands in 7 lessen (1948). Potom vystupovala v hudobnom divadle - v produkciách ako High Button Shoes a Sauce Piquante. Svoju prvú filmovú úlohu - recepčnú, stvárnila v britskej snímke Búrlivá mladosť (1951). Ďalšie malé postavy si zahrala vo filmoch Historka mladých manželiek (1951), Smiech v raji (1951), Zlaté veže (1951) a Pôjdeme do Monte Carla (1951). Počas nakrúcania Pôjdeme do Monte Carla na francúzskej Riviére si ju vybrali do hlavnej úlohy broadwayského predstavenia Gigi, ktoré malo premiéru 24. novembra 1951. Autorka Sidonie-Gabrielle Colette vraj pri pohľade na Audrey povedala: "Voilá! Tam je naša Gigi!" Za herecký debut získala Theatre World Award a predstavenie v New Yorku úspešne hrali šesť mesiacov. Jej prvým výraznejším filmovým úspechom bola postava zázračnej baleríny v britskom filme Tajní ľudia (1952). Hepburn, prirodzene, všetky tanečné scény robila sama - bez dablérky. 

Prvú úlohu v hollywoodskom filme stvárnila po boku Gregoryho Pecka v romantickej komédii Prázdniny v Ríme (1953). Producenti pôvodne chceli obsadiť Elizabeth Taylor, ale režisér William Wyler bol taký nadšený z kamerových skúšok Audrey, že sa rozhodol hlavnú úlohu dať jej. Podľa jeho slov mala všetko, čo hľadal: šarm, nevinnosť aj talent. Podľa dohody malo byť Peckovo meno na filmových plagátoch napísané väčším písmom a menšie slová "introducing Audrey Hepburn" pod ním. Po skončení nakrúcania ale Peck presvedčil režiséra, aby bolo jej meno napísané rovnakým písmom ako jeho. Predpovedal dokonca, že Audrey dostane Oscara. Počas nakrúcania sa Hepburn a Peck veľmi zblížili, dokonca sa klebetilo, že spolu prežili románik. Obaja to však popreli. Po úspechu vo filme sa jej tvár v septembri 1953 objavila na titulnej stránke magazínu TIME. Po štyroch mesiacoch nakrúcania Prázdnin v Ríme sa Hepburn vrátila do New Yorku, kde absolvovala ďalších osem mesiacov ako Gigi. Počas posledného mesiaca predstavenie uviedli aj v Los Angeles a San Franciscu. Spoločnosť Paramount jej ponúkla zmluvu na sedem filmov, pričom medzi jednotlivými nakrúcaniami mali byť 12-mesačné prestávky, aby sa mohla venovať aj divadlu. Po Prázdninách v Ríme nakrútila s Humphreym Bogartom a Williamom Holdenom romantickú komédiu Sabrina (1954) v réžii Billyho Wildera. Garderóbu si mala vybrať u módneho dizajnéra Givenchyho. Keď mu oznámili, že za ním príde slečna Hepburn, očakával vraj stretnutie s Katharine Hepburn. Audrey ho však nesklamala a stala sa jeho blízkou priateľkou na celý život. Počas nakrúcania Sabriny sa Hepburn a Holden do seba zamilovali a Audrey dúfala, že sa vezmú a budú mať spolu deti. Vzťah ale okamžite ukončila, keď sa Holden priznal, že si dal urobiť vazektómiu. 

V roku 1954 sa Audrey vrátila na javisko - stvárnila vodnú vílu v predstavení Ondine. Ešte v tom istom roku sa vydala za svojho hereckého kolegu Mela Ferrera, ktorému po dvoch potratoch (1955 a 1959) porodila 17. júla 1960 syna Seana Hepburna Ferrera. Počas účinkovania v predstavení získala Zlatý glóbus i Oscara v hlavných ženských hereckých kategóriách za Prázdniny v Ríme. Šesť mesiacov po cene Akadémie si prevzala divadelnú cenu Tony za herecký výkon v predstavení Ondine. Hepburn je jednou z trojice herečiek, ktorým sa podarilo v tom istom roku získať všetky tri spomínané ocenenia. Okrem nej sú to Shirley Booth a Ellen Burstyn. 

V polovici päťdesiatych rokov nebola len najväčšou hollywoodskou filmovou hviezdou, ale aj významnou módnou ikonou. Jej dievčenský vzhľad a zmysel pre eleganciu svet obdivoval i napodobňoval. V roku 1955 si prevzala Zlatý glóbus ako Najobľúbenejšia ženská filmová osobnosť na svete. Ako jedna z najpopulárnejších žien v Hollywoode dostala Audrey možnosť zahrať si s najvýznamnejšími mužmi, ako Humphrey Bogart (vo filme Sabrina), Fred Astaire (Usmievavá tvár, 1957), Maurice Chevalier a Gary Cooper (Popoludňajšia láska, 1957), George Peppard (Raňajky u Tiffanyho, 1961), Cary Grant v kritikmi oceňovanom filmovom hite Šaráda (1963), Rex Harrison (My Fair Lady, 1964), Peter O'Toole (Ako ukradnúť Venušu, 1966) alebo Sean Connery (Robin and Marian, 1976). Mnohí z nich si k Audrey vybudovali veľmi blízky vzťah. Rex Harrison nazval Audrey svojou najobľúbenejšou herečkou, Cary Grant o nej raz povedal: "Na Vianoce si želám len ďalší film s Audrey Hepburn!" a Gregory Peck bol do konca života jej priateľom. Po jej smrti s očami plnými sĺz pred kamerou prečítal jej obľúbenú báseň Unending Love od Rabíndranátha Thákura. Jedným z jej najobľúbenejších filmov bol romantický muzikál Usmievavá tvár (1957), v ktorom tancovala s Fredom Astairom. 

Jej postava Holly Golightly v snímke Raňajky u Tiffanyho z roku 1961 sa stala ikonou amerického filmového priemyslu 20. storočia. Označila ju za najživšiu zo svojej kariéry. Šaty, ktoré si vo filme obliekala, navrhovala spolu s Givenchym - zábery z filmu dodnes zdobia mnohé reklamy. Napriek neuveriteľným úspechom si Audrey udržala svoju skromnosť. Uprednostňovala pokojný život s rodinou a prírodou. Žila v domoch, nie sídlach, a milovala prácu v záhradke. 

V roku 1963 si zahrala v snímke Šaráda - svojom prvom a jedinom filme s Carym Grantom, ktorý odmietol úlohy v Prázdninách v Ríme a Sabrine. O rok neskôr sa predstavila v muzikáli My Fair Lady (1964). Audrey stvárnila Elizu Doolittle miesto vtedy neznámej Julie Andrews, ktorá v muzikáli vystupovala na Broadwayi. Hepburn rolu odmietla a požiadala Jacka Warnera, aby obsadil Andrews. Keď ju ale informovali, že rolu dostane ona alebo Elizabeth Taylor, ponuku prijala. Napriek tomu, že do filmu nahrala aj piesne, neskôr zistila, že jej spev nahradili profesionálnou "speváckou dablérkou" Marni Nixon. Okamžite nahnevaná odišla z pľacu, ale na druhý deň sa vrátila, aby sa všetkým za svoje správanie ospravedlnila. Nahrávky jej spevu sa ale nestratili a tvorcovia ich zaradili do dokumentov na DVD My Fair Lady. Vo filme ostali jej nahrávky Just You Wait a úryvky v I Could Have Danced All Night. Na platniach a CD nosičoch ale vyšli len nahrávky Marni Nixon. Kontroverzia, ktorá obklopovala obsadenie Audrey, vyvrcholila vyhlásením nominácií na ceny Akadémie - Hepburn na Oscara nominovaná nebola, zatiaľ čo Andrews nominovali za film Mary Poppins. Médiá sa snažili vykresliť rivalitu, ktorá mala medzi herečkami vládnuť, no obe akékoľvek negatívne emócie odmietali. 

V roku 1967 nakrútila romantickú komédiu Dvaja na ceste. Podľa režiséra Stanleyho Donena bola slobodnejšia a šťastnejšia, ako kedykoľvek predtým, čo pripisoval jej hereckému partnerovi Albertovi Finneymu. Nasledoval veľmi náročný triler Čakaj, kým sa zotmie (1967). Hepburn v ňom stvárnila nevidiacu ženu, ktorá bojuje o prežitie. Ešte väčšie trápenie pre ňu znamenala práca s producentom filmu Melom Ferrerom, s ktorým sa práve rozvádzala. Vďaka stresu vraj schudla takmer sedem kilogramov. Herecký výkon jej ale vyniesol piatu nomináciu na Oscara. 

Od roku 1967 - po pätnástich úspešných rokoch vo filme, hrávala Hepburn len príležitostne. Po rozvode s Ferrerom sa vydala za talianskeho psychiatra Andreu Dottiho a 8. februára 1970 priviedla na svet svojho druhého syna Lucu Dottiho, i keď rizikové tehotenstvo si vyžadovalo takmer úplný pokoj na lôžku. 

V roku 1976 sa pokúsila o comeback účinkovaním vo filme Robin and Marian po boku Seana Conneryho. Ten ale nezaznamenal výraznejší úspech. Neskôr vraj odmietla postavu bývalej baleríny vo filme Kritický bod (1977), ktorú jej tvorcovia ušili na mieru. V roku 1979 dostala hlavnú postavu v mysterióznom filme Pokrvní príbuzní, ktorý vznikol na motívy rovnomenného románu Sidneyho Sheldona (v slovenčine vyšiel ako Pokrvné puto). Snímka ale bola fiaskom - medzi kritikmi i v kinách. Po boku Bena Gazzaru, s ktorým sa vraj romanticky zaplietla počas nakrúcania Pokrvných príbuzných, si zahrala aj v komédii Všetci sa smiali (1981) v réžii Petra Bogdanovicha. Napriek úspechu medzi kritikmi film zatienila vražda jednej z jeho hviezd - Bogdanovichovej priateľky Dorothy Stratten. Film mal premiéru po jej smrti, ale dostal sa len do limitovanej distribúcie. V roku 1987 si Audrey zahrala s Robertom Wagnerom v televíznom filme Láska medzi zlodejmi. Film nebol príliš úspešný a Hepburn sa neskôr vyjadrila, že úlohu v ňom prijala len zo žartu. Potom sa objavila ako anjel v romantickom fantasy Stevena Spielberga Navždy (1989). V posledných mesiacoch svojho života ešte dokončila dva projekty - moderovala televízny dokument s názvom Gardens of the World with Audrey Hepburn, ktorý mal premiéru na stanici PBS v deň jej úmrtia, a nahrala album klasických rozprávok pre deti Audrey Hepburn's Enchanted Tales, ktorý jej po smrti vyniesol cenu Grammy za Najlepšiu nahrávku hovoreného slova pre deti. 

Krátko po dokončení posledného filmu sa v roku 1988 stala Vyslankyňou dobrej vôle UNICEF. Po zvyšok svojho života sa venovala pomoci deťom v najchudobnejších krajinách sveta. Cestovanie jej uľahčovali znalosti jazykov - ovládala francúzštinu, taliančinu, angličtinu, holandčinu, flámčinu a španielčinu. V roku 1992 jej vtedajší americký prezident George Bush st. za prácu pre UNICEF udelil Prezidentskú medailu slobody a Akadémia filmových umení a vied ju ocenila Jean Hersholt Humanitarian Award za jej prínos humanite. Cenu po jej smrti prevzal jej starší syn Sean. V roku 1999 ju Americký filmový inštitút (AFI) zaradil na tretie miesto v rebríčku Najlepších herečiek všetkých čias. 

V roku 1992 začala po návrate zo Somálska do Švajčiarska, kam sa presťahovala v roku 1964, pociťovať bolesti brucha. Po neurčitých výsledkoch, ktoré jej oznámil tamojší špecialista, sa rozhodla znovu nechať vyšetriť počas októbrovej návštevy Los Angeles. Laparoskopia 1. novembra odhalila rakovinu, ktorá sa jej po brušnej dutine rozšírila zo slepého čreva. Potom, ako pokusy o liečenie alebo chirurgické odstránenie rakoviny (1. decembra) zlyhali, a Audrey nedokázala absolvovať bežný komerčný let, Givenchy jej u Bunny Mellon zariadil súkromný let z Los Angeles do Švajčiarska. Audrey podľahla rakovine 20. januára 1993 vo švajčiarskom Tolochenaz, kde ju aj pochovali. Mala vtedy 63 rokov. 

Audrey zostala aj po svojej smrti ikonou krásy a módy. Dodnes ju mnohí označujú za jednu z najkrajších žien, ktoré kedy žili. Sama seba však nikdy nepovažovala za atraktívnu. Medzi ženami je dodnes obľúbený jej štýl obliekania. Audrey mala síce módu rada, ale nekládla na ňu príliš veľký dôraz - uprednostňovala obyčajné a pohodlné oblečenie. Jej tvár sa dodnes objavuje v reklamných kampaniach po celom svete - séria reklám v Číne použila kolorované a digitalizované zábery z filmu Prázdniny v Ríme pre propagáciu čierneho čaju. V USA sa Hepburn objavila v kampani Gap. Givenchyho čierne šaty z filmu Raňajky u Tiffanyho sa 5. decembra 2006 predali na aukcii v Christie's za 467 200 britských libier, čo bola najvyššia suma v dejinách, ktorú niekto zaplatil za šaty z filmu. V skutočnosti však nešlo o šaty, ktoré mala Audrey na sebe vo filme - jedny z dvoch, ktoré si naozaj obliekla, sú v archíve Givenchy, a druhé v Múzeu kostýmov v Madride. Peniaze z ich predaja putovali na konto nadácie City of Joy Aid pre deti zo sociálne slabých rodín v Indii. 

Americká pošta v roku 2003 vydala spomienkovú známku s jej podobizňou - ilustrácia Michaela J. Deasa zobrazovala Audrey vo filme Sabrina. Hepburn patrí k hŕstke ne-Američanov, ktorých takto ocenili. 

Zdroj: SITA