Pred 78 rokmi prišlo Slovensko Viedenskou arbitrážou o veľkú časť územia

Ako povedal pre agentúru SITA historik Martin Lacko, arbitráži predchádzala Mníchovská konferencia, ktorá zásadným spôsobom zmenila rozloženie síl v Európe. Veľká Británia a Francúzsko opustili priestor strednej Európy a plne ho ponechali nacistickému Nemecku. „To za prvoradý cieľ svojej zahraničnej politiky pokladalo likvidáciu ČSR. Na strane Nemecka stáli jednoznačne aj Maďarsko a Poľsko. Požiadavky Maďarska boli dlhodobé a enormné, požiadavky Poľska boli menšie, týkali sa predovšetkým územia českej časti štátu (Tešínsko) a niekoľkých obcí severného Slovenska,“ povedal Lacko. Zúčastnené mocnosti konferencie zaviazali Československo k tomu, aby sa s nárokmi Maďarska aj Poľska vyrovnalo do troch mesiacov.

Maďarsko požadovalo odstúpenie všetkých oblastí obývaných väčšinovo Maďarmi na základe štatistiky z roku 1910. Na ostatnom území Slovenska a Podkarpatskej Rusi mal byť vykonaný plebiscit, či sa chcú obyvatelia pripojiť k Maďarsku. Tieto požiadavky vyústili do medzinárodného rozhodcovského konania, teda arbitráže. Rozhodnutie bolo podľa Lacka výlučne v rukách dvoch totalitných mocností, nacistického Nemecka a fašistického Talianska. „Maďarská politika si naklonila fašistické Taliansko, s ktorým mala dlhodobo dobré vzťahy. Taliansko v zastúpení ministra zahraničia všemožne podporovalo maximálne zisky v prospech Maďarska, čím chcelo posilniť aj svoju pozíciu,“ povedal Lacko s tým, že z hľadiska Nemecka nebol maďarsko-slovenský spor podstatným. Výsledkom spoločného rozhodnutia Nemecka a Talianska bola strata vyše 20 percent územia Slovenska, ako aj obdobnej časti územia Podkarpatskej Rusi. Zo Slovenska to bolo presne 10 565 km, podľa posledného sčítania z roku 1930 tam žilo 852 332 obyvateľov, z toho 290 107 Slovákov, 506 208 obyvateľov maďarskej a zvyšok inej národnosti.

Maďarská politika pokladala podľa Lacka arbitráž za svoj veľký triumf, oslavy boli obrovské. „Aj z dobových fotografií vidno, že revizionistické snahy mali podporu miestneho maďarského obyvateľstva. Osobitne jeho politických predstaviteľov na čele s J. Esterházym, ktorý – ako československý poslanec a občan dlhodobo a intenzívne pôsobil v službách budapeštianskej politiky, pracoval na pripojení Slovenska k Maďarsku,“ povedal historik. Ako však súčasne svedčia dobové dokumenty, aj miestne maďarské obyvateľstvo postupne podľa Lacka zistilo, že pomery na pripojenom (arbitrážnom) území sú po všetkých stránkach horšie, ako boli v Československu. „Ošiaľ z arbitrážneho rozhodnutia rýchlo vyprchal a prišla každodenná tvrdá realita. Demokratické práva a slobody zavedené v ČSR boli rýchle odbúrané, rapídne sa prepadla hospodárska a sociálna úroveň,“ konštatoval historik. Do všetkých dôležitých funkcií a úradov boli namiesto miestnych ľudí dosadení tzv. anyási, teda Maďari z územia medzivojnového Maďarska (Anyaország). Rýchle sa šírili heslá „Minden drága, vissza Prága“ (Všetko drahé, naspäť k Prahe) a pod. „Najtvrdšou ranou pre obyvateľstvo pripojeného južného Slovenska boli však jeho krvavé obete v radoch maďarskej armády vo vojne proti ZSSR, ktoré dosiahli katastrofálne rozmery“.

Na odstúpenom území začalo podľa Lacka masové vyháňanie najprv kolonistov, potom slovenskej i českej inteligencie, úradníkov, učiteľov a kňazov. „Maďari agilne likvidovali aj všetky dôležité hmotné pamiatky pripomínajúce Československo, ako napr. legionárske pomníky. Boli zrušené slovenské školy, obmedzená činnosť spolkov, nastalo všemožné šikanovanie. To, čo Slováci dovtedy pokladali za samozrejmosť, sa im zrazu zdalo ako dar; na Slovensko nahliadali ako na zasľúbenú zem,“ povedal Lacko s tým, že preto niet divu, že počas celého obdobia okupácie trvali ich masové úteky na Slovensko.

Slovensko prišlo podľa Lacka arbitrážou o najúrodnejšie poľnohospodárske oblasti. Nedozerné straty boli aj v priemyselnej a energetickej oblasti. Rozsekané boli hlavné cestné a železničné ťahy zo západu na východ krajiny.