Ruský pes Lajka sa stal prvou živou bytosťou, ktorá sa dostala do vesmíru. Stalo sa tak 3. novembra 1957 v kozmickej lodi Sputnik 2.
Pri 55. výročí letu Lajky do kozmu prináša TASR historický pohľad na túto vedeckú udalosť.
Sovietsky stranícky a štátny vodca Nikita Sergejevič Chruščov (1894-1971) chcel, aby sa 40. výročie Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie (VOSR), pripadajúce na 7. novembra 1957, oslávilo hneď po úspešnom lete Sputnika 1.
Vedci síce mali v tom čase rozpracované plány dômyselnejšieho kozmického plavidla, ale vzhľadom na stanovený termín ho nemohli dokončiť. Tento vesmírny koráb niesol neskôr označenie Sputnik 3. Preto sa hneď pustili do konštrukcie nového - technicky jednoduchšieho zariadenia.
Podľa ruských zdrojov bolo oficiálne rozhodnutie o vypustení rakety so Sputnikom 2 prijaté 10. alebo 12. októbra. Konštruktéri mali len štyri týždne na zostrojenie novej vesmírnej lode. Prejavilo sa to aj v iba "približných" plánoch na jej konštrukciu. Samotná loď bola veľmi jednoduchá, obsahovala však niekoľko vedeckých prístrojov, najmä spektrometre na výskum slnečného žiarenia.
V Sputniku 2 bolo autonómne zariadenie na prežitie, pozostávajúce z kyslíkového generátora a prístrojov na absorpciu kysličníka uhličitého. Do lode bol inštalovaný aj ventilátor, ktorý sa mal aktivovať vo chvíli, keď teplota v kabíne presiahla 15 stupňov Celzia.
Lajka bola v Sputniku "zaodetá" do kombinézy a pripútaná na reťazi, aby sa obmedzil jej pohyb. V zadnej časti kombinézy bol gumový zásobník na výlučky. Elektrokardiogram zaznamenával frekvenciu úderov srdca, ďalšie prístroje zachytávali dýchanie, krvný tlak i pohyby psa.
Lajku do vesmírnej lode usadili podľa informácií amerického Národného úradu pre letectvo a vesmír (NASA) už 31. októbra 1957. V tom čase bolo v blízkosti kozmodrómu Bajkonur pomerne chladno. Tesne pred štartom 3. novembra 1957 srsť Lajky natreli mierne alkoholizovaným roztokom.
Pri maximálnom zrýchlení v čase štartu rakety sa rytmus dýchania psa prudko zvýšil, a to troj- až štvornásobne oproti normálnemu dýchaniu. Snímače tiež ukázali, že aj frekvencia srdca sa Lajke vo chvíli štartu rakety zvýšila zo 103 úderov na 240 úderov za minútu.
Keď sa Sputnik dostal na stanovenú obežnú dráhu, časť rakety sa neoddelila podľa plánu, čo malo za následok poškodenie tepelnej regulácie. Následne teplota v kabíne sa zvýšila na 40 stupňov Celzia. Po troch hodinách v bezváhovom stave sa Lajkin pulz dostal znova na hodnotu 102 úderov za minútu. Pes dokonca aj prijal potravu.
Avšak po približne piatich až siedmich hodinách letu už Lajka neprejavovala známky života. O príčine jej úmrtia dlhé roky vládli dohady. Objasnil ju až v roku 2002 Dimitrij Malašenkov, ktorý uviedol, že zomrela na zlyhanie systému regulácie teploty a na stres.
Malašenkov, jeden zo sovietskych odborníkov pripravujúcich let Sputnika 2, v októbri 2002 v správe prednesenej vo World Space Congress v americkom Houstone tiež priznal, že v takom krátkom čase, aký v roku 1957 mali, bolo prakticky nemožné skonštruovať systém na reguláciu teploty. Vedci nechceli, aby pri návrate na Zem pes trpel vysokým teplom v atmosfére.
Vesmírna kapsula s telesnými pozostatkami Lajky zhorela 14. apríla 1958 v atmosfére pri návrate na Zem po 2570 rotáciách okolo planéty.
Lajka síce zahynula, ale ukázala, že živý tvor môže na obežnej dráhe okolo Zeme existovať a prekonať bezváhový stav. Sputnik 2 s Lajkou na palube pripravil lety človeka do vesmíru.
Zdroj: TASR
Autor: Redakcia Netky
