Najhoršie je mučenie bez dotyku: Po Bielej Izbe sa do bežného života už nikdy nevrátite

Aká je podľa vás najhoršia forma mučenia? Asi sa zhodneme, že každá je nepríjemná a každá má vážne dôsledky. Najhoršiu formu mentálneho mučenia však svet pozná už desiatky rokov. „Populárnou“ sa ale stala len pred niekoľkými rokmi, potom ako bola použitá, kde inde ako v Iráne.

Pri mučení v Bielej Izbe tzv. White Room sa človeka netreba ani len dotknúť. Nedochádza tu k nijakému fyzickému ublíženiu, no dôsledky sú devastujúce. To čo trpí, je väzňova myseľ a trpí poriadne. Po tejto praktike neexistuje návrat do bežného života alebo je veľmi ťažký.

Biela izba je forma psychického a mentálneho týrania, keď je väzeň umiestnený do bielej miestnosti. Úplná izolácia a zmyslová deprivácia, ktorá väzňa sprevádza je to najhoršie, čím si živý človek môže prejsť.

Biele steny, biele svetlá, biele oblečenie väzňa, biele dvere, biele všetko. Väzňovi sa dokonca servíruje aj výlučne biele jedlo, teda väčšinou ryža. Okrem toho vládne v miestnosti absolútne ticho. Steny sú odhlučnené a stráže za bielymi dverami musia nosiť špeciálne papuče, ktoré odhlučňujú ich pohyb. Jediné, čo väzeň vidí, je biela farba a jediné čo počuje je zvuk, ktorý vydáva on sám. To všetko mučí jeho myseľ tak, že si to ani nemožno predstaviť.

Väzeň by bol určite radšej veľakrát zbitý, ako umiestnený v Bielej Izbe. Človek tu stráca identitu, nespomína si na minulosť svojho života. Všetky zmysly sú absolútne otupené a navyše vzniká u väzňa obrovský strach z bielej farby. Človek tu postupom času celkom prichádza nielen o rozum, ale aj o samého seba.

Ako ekvivalent sa k bielej izbe často používa aj čierna izba, kde naopak vládne absolútna temnota. Veľký rozruch okolo tejto techniky vyvolal iránsky väzeň Amir Fakhravar, ktorého do Bielej Izby zavreli v roku 2004 na celých 8 mesiacov. „Bol som tam zavretý 8 mesiacov. Nevedel som si spomenúť ani na tvár svojho otca a vlastnej matky. Keď ma z tade pustili, nebol som viac normálnym človekom.“

Amir Fakhravar

Bielu izbu nevyužíva len blízky východ. Niekoľko prípadov pochádza aj z Írska, USA či Venezuely. Po tejto praktike sa človek viacmenej nikdy „nezahojí.“ Dokonca ani psychiatrické sedenia, nedokážu následky tohto mučenia celkom odstrániť.