Anna Polívková sa v hereckej branži nikdy nespoliehala na konexie svojho otca

"O to som sa nikdy nesnažila. V našej branži konexie aj tak ťažko pomôžu. Možno raz a potom sa aj tak ukáže, či ten človek hrať vie alebo nie," povedala v rozhovore.

Známa umelkyňa je napriek tomu čoraz obsadzovanejšia. Len za posledný rok nakrútila viacero komédií a stvárnila tiež jednu z hlavných postáv seriálu Až po uši, ktorého druhú sériu koncom minulého roka vysielala HBO. Extrémne pracovne vyťažená sa však necíti. "Ono to tak býva, že dva roky je človek v jednom kole a potom má zas toho málo. Myslím, že všetci, ktorí robili v tomto odbore, to vedia. Ja mám síce teraz na chvíľu také obdobie, že hrám vo filmoch a nakrúcam, ale to zas prejde," vyjadrila sa Polívková, pre ktorú je nakrúcanie filmov vždy zaujímavým spestrením práce. "Ja sa považujem najmä za divadelníčku, a keď hrám vo filme, tak sú to pre mňa také exotické výlety," vyznala sa 39-ročná rodáčka z Prahy.

Filmy si pritom rada vychutná nielen z pozície herečky, ale aj ako diváčka. "Mám veľa obľúbených filmov. K filmovému zážitku je však podľa mňa potrebné ísť do kina. Keď človek pozerá filmy na počítači, nemá taký istý zážitok. Taký film bol pre mňa Veľká nádhera, som šťastná, že som ho stihla vidieť v kine, lebo to je proste filmárčina. Niektorým filmom televízia neuškodí, ale potom sú filmy, ktoré keď nevidíte v kine, prídete o veľký zážitok. Pri Tanečnici v tme som aj plakala, to je strašne vydieračský film. Páčili sa mi aj filmy Vyššia moc aTri billboardy kúsok za Ebbingom a obľubujem aj francúzske alebo talianske komédie. To je vždy skvelé, keď sa takéto filmy k nám dostanú, je to záruka kvality. České filmy až tak nepozerám, to by som mohla zlepšiť," zamyslela sa herečka.

Na seba sa pritom podľa vlastných slov nedokáže pozerať. "Ja sa vôbec na seba nepozerám, nepovažujem sa za nejakú vynikajúcu herečku a na filme ma zároveň desí jeho ultimatívnosť. Aj keď je na nakrúcanie dostatok času, vždy si doma potom hovorím, čo som mohla urobiť inak, kde som mohla pridať, čo som do toho v tej chvíli nedala... Dúfam, že sa toho niekedy zbavím, lebo ma to naozaj trápi. Veľmi to prežívam, ale upokojilo ma, keď mi raz jeden režisér povedal, že sa na svoje filmy tiež dokáže pozerať až po štyroch rokoch. To si myslím, že je celkom dobrý nápad. Že človek zabudne na ten proces, nemá čerstvo v pamäti, čo chcel niekde urobiť inak a už si ten film pozrie s takým nadhľadom," poznamenala. "Nejako to ale nevyhľadávam. Filmy, ktoré som nakrútila, na DVD-čkách doma nemám a televíziu zámerne nemám tiež, lebo by som na ňu čumela stále, takže svoje staré filmy ako Účastníci zájazdu som už dlho nevidela," doplnila známa umelkyňa. "A pri Účastníkoch mám napokon zmiešané pocity stále. Bola to síce moja prvá väčšia filmová skúsenosť, no vyčítam si, že som do toho vtedy nešla s väčšou energiou. Hrozne som sa bála, že budem trápna a vždy, keď som ten film potom videla, som to tam vnímala. Takú ostýchavosť v médiu, ktoré som vtedy ešte nepoznala a ktoré sa učím spoznávať dodnes," priznala. "Určite je mnoho suverénnejších hercov ako ja. Môj tatino má napríklad takú schopnosť všade sa cítiť dobre. Aj okolo seba zakaždým vytvorí takú atmosféru, v ktorej sa všetci cítia dobre a nerieši nikdy nejakú trému. Je proste skvelý," uzavrela Polívková.