PRAHA – Za nesúhlas so sovietskou inváziou do Československa v auguste 1968 zaplatil Jan Palach vlastným životom. Iba 20-ročný študent sa na protest proti okupácii verejne upálil na Václavskom námestí v Prahe. V stredu 16. januára uplynie 50 rokov od tohto skutku.
Jan Palach sa narodil 11. augusta 1948 vo Všetatoch, kde mal jeho otec Josef Palach cukrársku dielňu s obchodom. Podobne ako ostatní živnostníci museli aj Palachovci začiatkom 50. rokov 20. storočia dielňu aj obchod zatvoriť. Otec v roku 1962 náhle zomrel na infarkt. Matka Libuše Palachová nastúpila ako predavačka občerstvenia na stanici vo Všetatoch. Už v roku 1957 vstúpila do komunistickej strany, aby pre svojich synov zaistila možnosť študovať.
"Bol tichým žiakom, zaujímal sa o prírodu a históriu, rád si čítal. Smrť otca v roku 1962 ním hlboko otriasla. Videl v ňom svoj veľký vzor a veľmi si ho vážil. Táto udalosť preňho znamenala bolestnú stratu a medzník v živote," popisuje Palachove školské obdobie portál totalita.cz. Takisto aj spolužiaci z gymnázia v Mělníku na Palacha spomínajú ako na spravodlivého človeka, čo sa dokázal zastať slabšieho a ktorý nenávidel krivdu.
Archívna snímka: Jan Palach.
Jana Palacha pre vysoký počet uchádzačov neprijali na štúdium histórie, nastúpil teda v roku 1967 na Vysokú školu ekonomickú (VŠE) v Prahe. V lete 1967 sa zúčastnil na pracovnom pobyte v Kazachstane, v roku 1968 bol na brigáde vo vtedajšom Leningrade (Petrohrad), aj vo Francúzsku.
Obdobie Pražskej jari, ktoré prinieslo demokratizačné zmeny vo vtedajšom Československu, prežíval ako vysokoškolák veľmi intenzívne. O to ťažšie niesol sklamanie po tom, ako v noci na 21. augusta 1968 vstúpili na územie Československa vojská krajín Varšavskej zmluvy.
Zúčastnil na mnohých stretnutiach a mítingoch, aj na okupačnom štrajku študentov v dňoch 18.–21. novembra 1968. V ňom vysokoškoláci žiadali opätovné zrušenie cenzúry a zachovanie slobôd vrátane slobody prejavu, zhromažďovania či pohybu. Akcia sa však skončila neúspechom a normalizačný proces nezadržateľne postupoval vpred.
"Niekoľko jeho priateľov a spolužiakov neskôr pri výsluchoch uviedlo, že zlom v jeho správaní nastal práve v tomto období. Z prameňov vyplýva, že Jan Palach dlhší čas premýšľal o radikálnom čine, ktorý by vyburcoval verejnosť k odporu. Zvažoval rôzne formy protestu," napísal portál janpalach.cz.
Podľa jeho predstavy sa mala iniciatívy chopiť malá odhodlaná skupina ľudí, ktorá podnieti aj ostatných. Rozhodol sa pre formu protestu, ku ktorej ho inšpiroval príklad horiacich vietnamských budhistov.
Ráno 16. januára 1969 napísal štyri identické listy nazvané Pochodeň č. 1, v ktorých vysvetľoval motívy svojho skutku a avizoval, že jeho príklad budú nasledovať ďalší. O 14.30 h sa pri fontáne Národného múzea na pražskom Václavskom námestí polial benzínom a zapálil.
Archívna snímka: Jan Palach sa polial benzínom a podpálil.
S popáleninami tretieho a štvrtého stupňa ho previezli do nemocnice. Podľa spomienok nemocničnej ošetrovateľky Liany Hanusovej bol po celý čas pri jasnom vedomí a zaujímal sa o reakcie na svoj skutok. "Mal radosť, keď som mu povedala, že v ľuďoch vonku vzbudil ohlas, nosia mu kvety a že o jeho čine hovorili všetky rozhlasové stanice," povedala ošetrovateľka. Podľa jej slov bolo aj Palachovi jasné, že je jeho stav beznádejný.
"Už sa netrápil. Chápal, že to neprežije. Nemusela som mu hovoriť milosrdné lži, že sa z toho dostane, aby sa mu uľavilo. Bol inteligentný a vedel, ako na tom je, keď sa bez našej pomoci nemôže ani pohnúť. Mal spálené telo, ale nie mozog," uviedla tiež Liana Hanusová.
Po troch dňoch, 19. januára 1969 o 15.30 h, Jan Palach zomrel. Sochár Olbram Zoubek sa vďaka kamarátovi, lekárovi v nemocnici, dostal k telu mŕtveho študenta a odlial Palachovu posmrtnú masku. Priniesol ju medzi študentov, ktorí držali až do Palachovho pohrebu hladovku. Jeho telo 24. januára 1969 vystavili pod štátnou vlajkou na nádvorí Karolína. Tam sa Janovi Palachovi prišlo pokloniť viac ako 50.000 ľudí. O deň neskôr sa konal pohreb.
"Mnoho ľudí stále hovorí, že jeho smrť bola zbytočná. Sloboda sa vytratila a Rusi z krajiny neodišli. Bolo ale veľmi dôležité, že sa našiel človek, ktorý národu ukázal, že je možné za pravdu a slobodu platiť tým najcennejším, vlastným životom. Sovietska okupácia bola vonkajšia záležitosť, ale ľudia sa po auguste 1968 začali lámať aj vnútorne. Postupne sa hrbili, donášali jeden na druhého a prisluhovali režimu. Jan Palach svojim skutkom rozsvietil svetlo proti ľahostajnosti. Preto je dôležité si jeho hrdinstvo stále pripomínať," povedal Olbram Zoubek.
Podľa príbehu vznikol aj film Jan Palach, ktorý nakrútil režisér Robert Sedláček.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies