Umelkyňa vdýchla život fotografiám väzňov Osvienčimu: Približujú ich utrpenie

Keď začala druhá svetová vojna, Maria Schenker bola židovská klaviristka a kancelárka v Krakove. V roku 1942 ju však nacisti odviezli do Osvienčimu a čoskoro ju zavolali, aby sa postavila pred objektív. Posadila sa pred veľkoformátovú kameru, jej hlavu držala kovová tyč, žltá Davidova hviezda svietila na jej prsiach, keď sa dívala na objektív.

Čierno-biely portrét a kolorizovaný portrét Marie Schenker

Mariin čierno-biely portrét - pravdepodobne posledný - patrí medzi 38 916 prežívajúcich registračných fotografií vyrobených v Osvienčime medzi februárom 1941 a januárom 1945. Osvienčimské "skúšky", dávajúce jednotlivé tváre a príbehy do obrovskej štatistiky genocídy. Brazílska umelkyňa Marina Amaralová kolorizovala tieto fotky pre svoj silný no smutný projekt “Tváre Osvienčimu“.

Umelkyňa Marina Amaral

"Chcem dať ľuďom príležitosť súcitiť s obeťami na vyššej emocionálnej úrovni spôsobom, ktorý je možno nemožný, ak ich vidíte v čiernej a bielej, čo predstavuje niečo staré, čo je historická udalosť, ktorá sa odohrala pred mnohými rokmi,” vyznala svoje pocity Marina Amaralová pre portál Artsy.

Čierno-biely portrét a kolorizovaný portrét Iwana Rebałku

Dnes je to zázrak, že akékoľvek registračné fotografie prežijú. V januári 1945, keď sa sovietska armáda zatvárala, Walter nariadil väzňom, aby ich spálili. Tiež rozptýlené výtlačky v laboratóriu. “Vedel som, že počas uponáhľanej evakuácie by nikto nemal čas vziať všetko a niečo by snáď prežilo,“ pripomenul si väzeň Wilhelm Brasse.

Fotografie sú teraz bezpečne uchovávané v archívoch v Štátnom múzeu Auschwitz-Birkenau v poľskom Osvienčime, kde naďalej slúžia svojmu zámeru. “Keď sa pozrieme na registračné fotografie z tábora, stojíme tvárou v tvár skutočným ľuďom,“ povedal hovorca múzea Pawel Sawicki. "My sa pozeráme do ich očí, uhádneme ich emócie, všimneme si individualitu v obrazoch."

Čierno-biely portrét a kolorizovaný portrét Czesławy Kwoka

Pamätník obetí holokaustu v Osvienčime má vo svojej zbierke vyše 80-tisíc fotografií žien, mužov a detí, ktorí nacisti pri príchode do tábora vyfotografovali. Tieto snímky Amaralová koloruje. Jej cieľom je, aby sa divákovi prostredníctvom týchto snímok holokaust priblížil - ako ukázali predchádzajúce reakcie na jej práci, vidieť obete vo farbách je vizuálne úplne iný zážitok.

Žena chce ukázať, že aj v dnešnej dobe je dobré si tieto udalosti pripomínať

Osvienčim I i Osvienčim II-Brezinka sa stali za druhej svetovej vojny miestom, v ktorom zahynul viac ako milión Židov. Poľské mesto Osvienčim však nie je a nebol len koncentračný tábor. Je to štyridsaťtisícová obec ležiaca v Malopoľskom vojvodstve, o ktorej sa prvé pramene spomínajú už na začiatku 12. storočia. Teraz je však názov Osvienčim spätý predovšetkým s nacistickým koncentračným táborom. Väčšina tábora zostala zachovaná, miesto teraz slúži ako múzeum.

8. máj nám pripomína koniec desivej kapitoly ľudských dejín

Farby neobnovujú obete, ale pomáhajú divákom vrátiť sa včas do bloku 26, kde ľudia často sedeli na svojich posledných portrétoch. Je to srdcervúce vidieť ich dôstojnosť a ľudskosť, a vedieť, že nacisti tak nejako neurobili.

Mnohí boli zavraždení len o niekoľko týždňov neskôr, ich životy boli skrátené, pretože mali “nevyhovujúcu” rasu, etnický pôvod, náboženstvo, politiku alebo sexuálnu orientáciu. Ako poznamenalo Múzeum pamiatky holokaustu v USA v roku 2016, “Holokaust nezačal zabíjaním: začal slovami“.

Hoci blok 26 je teraz pre verejnosť uzavretý, Amaralová ho bola schopná navštíviť v októbri pri nakrúcaní dokumentu o projekte. Vyzeralo to tak ako predtým: Budova pred niekoľkými rokmi vzplanula, bola následne obnovená a teraz má kancelárie. "Bolo to, akoby sme platili hold, ukázať obetiam, že sme na nich nezabudli,” dodala Amaralová.

Fotografie ostatných väzňov spolu s ich príbehmi si môžete prezrieť na stránke Faces Of Auschwitz.