Patagónia je pojem, ktorý asi nikomu netreba bližšie predstavovať, teda aspoň v lezeckej komunite určite nie. Už dávno som o tomto sne mnohých lezcov veľa počul a keď som s lezením začínal, tak by ma ani vo sne nenapadlo, že sa raz na tomto miestne ocitneme a o pojme ako Cerro Torre som v tom čase ani nesníval.
S Ondrom Húserkom sme mali to šťastie, že sme zažili postaviť sa na vrchol Cerro Torre, preliezli sme cestu Sought east ridge (bývalý compresor route) a v nádhernom a jasnom počasí sme strávili skoro hodinu na tomto úžasnom vrchole, tá hodina prebehla nepredstaviteľne rýchlo, ale nakoľko bolo už 17 h museli sme valiť dole. Nakoniec nám len zlaňovanie steny zabralo 12 hodín a bol to jeden z najhorších zlaňákov aký som kedy zažil. Ale poďme od začiatku.
S Ondrom sme prvýkrát prehodili slová o Patagónii už v roku 2017 po návrate z expedície do Kirgizska. V tú sezónu sa nám však už nepodarilo zorganizovať aj výpravu do Patagónie a dobre sme urobili. Vôbec nebolo počasie a v ten rok sa tam skoro nič nevyliezlo. Na jar 2018 to s dlhodobými prognózami ešte dobre nevyzeralo, ale o 3 mesiace neskôr, okolo septembra dlhodobá prognóza sľubovala stabilnejšie počasie na január, a tak sme v októbri kúpili letenky. Patagónia je vždy lotéria. Môžeme chytiť sezónu perfektnú, ale môže sa stať že tam bude človek 6 týždňov sedieť v dedine a chodiť tak maximálne bouldrovať na miestne kamene či umelú stenu a Cerro Torre ani neuvidí. To je proste Patagónia a patrí to k tomu.
Ondro s priateľkou Evkou Milovskou vyrazili už v polovici decembra. Nemali síce vzorové počasie, ale podarilo sa im preliezť niekoľko ciest. Hneď na úvod padlo rozhodnutie pôsobiť v doline medzi Cerro Torre a Fitz Roy, v okolí bivaku Niponino. „Prišli sme liezť a nie robiť nosičov!“ presadzoval stratégiu Ondro. A toto rozhodnutie sa ukázalo ako veľmi efektívne a hlavne enormne šetrilo silu a energiu. V bivaku Niponino sme vo sviniach mali všetko schované a do doliny sme nosili len nové zásoby jedla a nejaké oblečenie. A aj tak toho bolo pri 18 km ceste z dediny El Chalten do bivaku Niponino dosť veľa.
Na rozlez sa Ondro s Evkou rozhodli zopakovať jednu z najťažších ciest na vežu Aguja Rafael Chuarez - Corallo 7a+, C1 (voľne 7b), 500 m. Ondro to popisoval ako neskutočné špárové lezenie v prevažne kútoch a širočinách, ktoré boli v spodnej časti veľmi vyľadnené. Evka si tak odškrtla svoju prvú cestu v masíve Fitz Roya. Ako druhú cestu zopakovali so španielskym kamarátom Guillermom Rubio Y Azul 6c, 400 metrov na Aguja de la Medialuna – vraj ideálna cesta v neistom počasí, ktorú môže len vrelo doporučiť. Ako poslednú cestu zvolili prvý pokus o voľný prelez Bizcochuelo 6b, A1 na El Mocho. Táto cesta sa však ukázala byť omnoho náročnejšia a hlavne dlhšia, ako udáva sprievodca. Silnejúci vietor a trochu nie najšťastnejšie zvolená stratégia ich prinútili zlaniť 4 dĺžky pod vrcholom El Mocha. Tento pitel sa nám však spoločne nakoniec podarilo zvesiť v poslednom okne pred odletom domov.
Ondro bol v Patagónii už po druhýkrát a naozaj mal prehľad ako to tu funguje a pred nami – zelenáčmi, pôsobil akoby tu bol domáci. Ja som priletel do Patagónie spoločne Maťom Heugerom na začiatku januára. Čistou náhodou sme na letisku vo Frankfurte stretli Smola s kamarátmi Jonym a Šatavisom, ktorí mali rovnakú cieľovú destináciu, takže hneď bolo veselšie. Cestou som zistil, ako jediný mám let z Buenos Aires do Calafate z úplne iného letiska na druhom konci mesta ako všetci ostatní chalani a samozrejme v Calafate ma nik nečakal, mysleli si, že tam budem musieť prespať do rána, a ja som ich večer o 23. h prekvapil v krčme na pive, keď som ich našiel po tom, ako som išiel od baru k baru, nakoľko som sa s nimi nemohol spojiť, keďže tu telefóny nefungovali.
Pozývame Vás na filmový festival Hory a mesto Martin, ktorý sa uskutoční v 22. až 24.10.2019 v kine Moskva v Martine. Súčasťou tohto festivalu bude aj prednáška o výstupe na Cerro Torre v Patagonií. Viac sa dozviete TU!
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies