Vedcom sa podarilo získať energiu, ktorá vzniká pri miešaní sladkej a slanej vody. Množstvo takto získanej energie síce bolo len malé, ale aj tak budí nádej, že ľudstvo získa nový zdroj, ktorý je výrazne stabilnejší ako slnko alebo vietor.
Autorom tohto výskumu je profesor Kristian Dubrawski zo slávnej Stanfordskej univerzity. Jeho štúdia zatiaľ prebiehala len laboratórne. Vytvoril prototyp batérie, ktorú namáčal vždy hodinu do slanej a potom do sladkej vody. Aby sa uistili, že test je realistický, využil na to vodu z miest, kde sa v Kalifornii reálne sladká a slaná voda mieša.
Výsledky opísal v odbornom časopise ACS Omega. Vysvetlil v ňom, ako ióny sodíka a chlóru prechádzajú elektródami batérie, keď nimi preteká slaná voda. Keď ju potom nahradí voda sladká, ióny elektródy opustia, tým vzniká elektrický náboj.
Do celého procesu nebola potrebná žiadna vstupná energia, s výnimkou tej, ktorá slúžila na zdvíhanie dvierok, ktoré umožňovali pretekaniu rôznych druhov vody. Elektrina pritom vznikala celú dobu, najväčšie množstvo jej bolo na začiatku fázy prietoku slanej vody.
Profesor Craig Criddle, ktorý sa na experimente podieľal, vidí túto technológiu ako príležitosť urobiť z čistiarní vody pri pobreží elektrárne, ktoré by mohli poskytovať ľuďom čistú energiu.
Podľa autorov výskumu by mohli dodávať elektrinu predovšetkým v čase, keď sa celé oblasti krajiny ocitajú odrezané od siete - ako sa to stávalo napríklad počas rozsiahlych kalifornských požiarov vlani a tento rok.
Vedci už pracujú na teoretických úvahách, koľko by také batérie mohli dať svetu energie, keby sa umiestnili do ústia veľkých riek. Jedna staršia štúdia vypočítala, aký obrovský tento potenciál je: odhadla ho na 2 Terrawatty. Nie je bohužiaľ realistické, že by sa dal plný potenciál využiť.
Avšak ak by sa o tieto batérie doplnili len čistiarne vody, vzniklo by tak množstvo elektriny dostatočné pre zásobovanie Argentíny.
Potenciál je vysoký
S perfektnou účinnosťou je možné produkovať 6500 Wh z metra kubického sladkej a slanej vody. To znamená, že jeden malý bazén by mohol zásobovať elektrinou jeden priemerný americký dom - teda asi dva domy európske. Takáto účinnosť zatiaľ nie je ale realistická; Dubrawského model dosiahol maximálne dvojtretinovej účinnosti, ale vedci priznávajú, že vo veľkých rozmeroch bude efektivita zrejme ešte nižšia.
Mimoriadneho potenciálu vyrábania energie z miešania sladkej a slanej vody si už všimlo viac vedeckých tímov, až doteraz sa ale pracovalo len s drahými a exkluzívnymi technológiami.
V roku 2009 napríklad vznikla v Nórsku prvá experimentálna "elektráreň", ktorá týmto spôsobom energiu vyrába. Využíva k tomu ale nákladné osmotické membrány.
Pri výrobe osmotickej energie sa využíva rozdiel koncentrácie medzi sladkou a slanou vodou. Ak sa obe masy vody oddelia polopriepustnou membránou, potom voda s nižšou koncentráciou putuje k vode s vyššou koncentráciou. Zvýšený tlak na slanú vodu môže byť prostredníctvom turbíny premenený na energiu.
Takéto zariadenia sa ale berú ako technologicky veľmi pokročilé a ani ich autori neveria, že by mohla vyrábať energiu komerčne v ďalších desiatkach rokov.
Prístup vedcov zo Stanfordskej univerzity je presne opačný. Boli by radi, aby sa ich technológia dostala do bežnej prevádzky čo najskôr a veria, že to bude možné práve vďaka využitiu už existujúcich infraštruktúr v čističkách vody. Ďalším veľkým plusom je, že všetky časti batérie sa dajú vyrobiť z lacných a dostupných materiálov.
"Naše batérie sú veľkým krokom vpred k stavu, kedy budeme zachytávať energiu bez membrán," uviedol profesor Dubrawski v tlačovom vyhlásení.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies