Slováci vystúpili na obávanú horu Cerro Torre v Patagónii, 3. časť

Niektoré dĺžky v lezečkách, iné v mačkách a ďalšie aj s cepínmi. Naliezol som aj do papierovo najťažšej dĺžky za 9, pôvodne za 9+/10-. Po vlastných isteniach som doliezol až k dvom malým skobám po ktorých som netrafil sekvenciu a následne padol. Párkrát som najťažšie miesto ešte vyskúšal, ale skončilo to ulomeným chytom v bouldri a vytrhnutými dvoma skobami. Zachytil ma až môj vklinenec (Ondro mi ešte pred tým kričal: „Daj si pod tie skoby aj niečo svoje!“), z ktorého som následne zlanil na štand a pokračovali sme variantou zprava cez tzv. Haston crag. Variantu zľava sa podarilo preliezť iba dvom lezcom na svete. Ďalších 6 prelezov South east ridge, včetne nášho, sa liezlo cez tzv. Haston crag, previsnutú špáru za C1.

 Liezli sme až do tmy a skončili sme dve dĺžky pod ice tower. Možno aj dobre, pretože keby sme pokračovali už za tmy tým, čo sme videli až ráno za svetla, neviem či by sme to rovno neotočili. Američania to totižto práve v brutálnom 55 metrovom vyľadnenom komíne otočili. My sme si za tmy na malom hrebienku vysekali policu, na ktorej sme strávili, na to všetko ako to vyzeralo, v celku dobrú noc v jednom spacáku a utočnom Black Diamond Firstlight stane. Štvrť stanu nám síce viselo z 500 metrovej steny, ale keď sme zatiahli zipsy, tak sme nič nevnímali.

Ráno nás čakalo doliezť na spomínaný ice tower. Ondro naliezol do 55 metrového úzkeho komína pokrytého čistým riečnym ľadom, niekedy až previsnutým. Strach sa na to len pozrieť. Lietajúci ľad okolo nás nám na odvahe tiež nepridával a Američania, ktorí to tu pár hodím pred nami otočili, nám naštiepili aj posledný zbytok prehnitého morálu.

Záverečných 200 metrov v headwalle bolo už na hranici toho, čo sme ešte boli ochotní podstúpiť. Nad nami viseli obrovské ľadové previsy, okolo nás lietali kusy ľadu vo veľkosti chladničky. Raz dokonca jeden roztrieštený ľad Ondra doslova zostrelil počas lezenia zo steny. Celou cestou tiekol potok z topiaceho sa snehu a nám táto voda vtekala počas lezenia priamo do rukávov. Boli sme totálne mokrí. V headwalle nie sú žiadne istenia, človek lezie všetko po vlastnom a čo je najhoršie. Je to platňové lezenie v obťažnosti do 9- kde sa dá len kde-tu zaistiť. Teda neexistuje možnosť technicky prehákovať cestu v prípade zlých podmienok, musíte vždy odliezť a dúfať, že stihnete niečo založiť pred tým ako poletíte dole. Kúsok, asi 30 m pred koncom steny, nám reálne hrozilo, že to neprebijeme až hore. Postupne sme sa však vydriapali až na koniec skalnej steny odkiaľ to už bolo asi 60 metrov na vrchol mushroomu, kde sme sa postavili po 16. h poobede. Strávili sme tu necelú hodinu v nádhernom počasí. Toto bola ozajstná odmena, pocit na ktorý človek nezabúda. Museli sme však rýchlo dole. Zajtra sa má pokaziť. Zlaňovanie bola odysea sama o sebe a trvala celú noc až do 5. hodiny ráno. Headwall sa zlaňuje ešte v pohode, ale to čo nasledovalo potom, človek nechce často zažívať. Zlacňovanie z rôznych abalakových hodín vyvŕtaných vo firne, zo starých skôb, slučiek, zaseknuté a kompletne mokré laná, ktoré sme počas zlaňovania žmýkali rovno na seba, neskoršie sme zistili, že paradoxne rýchlejšie a istejšie bude, keď budeme mať jedno z našich lán Beal Ice Line vždy v rupsaku a zlaňovali sme len po 30 m, pretože sme si nemohli dovoliť uviaznuť v stene, keby sa nám nepodarilo stiahnuť laná. A Ondro sa môže pýšiť asi aj s prvenstvom v tom, že celé Torre zlanil ma polovičnom loďáku... Úplne zničení sme s prvými lúčmi slnka zaľahli na 2 a pol hodiny do spacákov v sedle Col Paciente a zjedli balíček dehydratovanej stravy Lyo-Food. Po krátkej pauze sme pokračovali v zlaňovaní a zostupe, ktorý trval ďalších 13 hodín až do dedinky El Chalten. Záverom nás na ľadovci ešte chytil lejak a vietor, ale keď sme sa prehupli cez morénu z krajiny ľadu a skaly do lesa, svet sa zmenil a ostávalo nám posledných nekonečných 10 km do dediny, kde sme sa za tmy doslova dokotúľať a dokrívali. V Hem-herhu, kde sme bývali, nás všetci perfektne vítali.

Pár dní sme si vychutnávali steaky, pivo a víno, ale aj rannú kávičku s croasantom či zmrzlinu.

Čo čert nechcel, pred naším odchodom sa rysovali ešte tri použiteľné dni. Takže rýchlo do doliny a v priebehu 16 hodín na nohách a rukách vznikol prvý voľný prelez cesty „Bizcochuelo“ (pôvodne 6b, A1) na El Mocho. 700 merová cesta, ktorá postupne graduje až po obťažnosť 7a+. Podľa Rolanda Garibottiho sa vraj jedná aj vôbec o prvé opakovanie tejto línie po neuveriteľných 32 rokoch. Naozaj perfektný záver našej výpravy. Pôvodne sme špekulovali aj znovu zabojovať v nedokončenom Poincenote, ale vzhľadom na neiste počasie a naozaj ešte citeľnú únavu z Torre sme sa rozhodli nepokúšať osud, však zas tiež nie sme nesmrtelní...

Sedieť v lietadle na ceste domov a uvedomovať si, že sme stáli na Cerro Torre, na hore, ktorá je snom pre nás mnohých, je niečo úžasné a neopísateľné. Naozaj, pre takýto pocit sa oplatí absolvovať skoro všetko, čo sme zažili. Ale tiež treba mať v sebe určitú hranicu, za ktorú už človek riskovať nechce. Vždy sú to len kopce, na ktoré sa dá vrátiť, pokiaľ to predtým človek v zdraví prežije.

Pozývame Vás na filmový festival Hory a mesto Martin, ktorý sa uskutoční 22. až 24.10.2019 v kine Moskva v Martine. Súčasťou tohto festivalu bude aj prednáška o výstupe na Cerro Torre v Patagonií. Viac sa dozviete TU!