„Človek môže byť pyšný, a nemusí byť samoľúby. Pýcha sa týka viac našich názorov na seba samých, samoľúbosť toho, čo by si o nás mohli pomyslieť iní."
Ktovie, či si Jane Austenová dala na jednej postave záležať viac ako na inej. Tvorivosti mala neúrekom a z počtu románov, ako aj z ich hrúbky, je viac ako jasné, že moc písmen si ju nadobro podmanila.
Tomu, kto sa rád prechádza po fantázii, nebude ťažké predstaviť si, ako sa nepatrne usmievala a ako sa jej víťazoslávne zaleskli oči, keď do dialógov primiešavala aj jej typickú iróniu.
Pravdu sa nedozvie nik, ale čitateľský inštinkt ma nejako vedie myslieť si, že ak by slečna Jane mohla tipovať, kto z mužských postáv najviac spĺňa ideál ženy a to dokonca už nejaké to storočie, neodhadla by pána Darcyho.
Ale na tom napokon aj tak nezáleží, keď onen džentlmen, teda pán Darcy, je najžiadanejším mužom, aký sa kedy v románe objavil.
A či on považuje pýchu za cnosť alebo nie, či výška jeho majetku predčí aj nadutosť a či trpí nedostatkom zmyslu pre humor (teda aspoň toho všeobecne obdivovaného), vždy bol a aj bude hoden toho, aby sa mu odpustilo všetko-všetučko.
Prostoreký pán Darcy
Elizabeth Bennetovej, teda hlavnej hrdinke románu Pýcha a predsudok, sa nedá vyčítať jej počiatočný odpor voči Darcymu. Nielenže sa ukázal ako pyšný muž, to by mu aj odpustila, ale on si dovolil pokoriť jej vlastnú pýchu a to už bol vážny prečin.
Pán Darcy mal totiž jednu slabosť (alebo azda aj prednosť), že vždy hovoril pravdu. Nech bola akokoľvek krutá, nech akokoľvek nepríjemne znela pre precitlivené uši, aj tak ju vyslovil s charizmou jemu vlastnou.
Príťažlivosť to nadobudlo najmä vtedy, keď aj ponuka na sobáš obsahovala okrem romantiky aj nejakú tú malú dávku drsnej priamosti.
Dobrácky pán Darcy
Veľkorysosť mu veru nechýbala a o to väčší rešpekt si zasluhuje, o čo viac sa ju pokúšal utajiť. Dobrými skutkami sa nechválil, robil ich prirodzene a nerozsieval okolo seba zbytočný rozruch. Pridávalo mu to nielen na cti, ale nevedome tým za sebou ťahal aj akési tajomno. To, aký bol, sa o ňom dozvedel iba ten, kto hľadal a ochotne počúval skutočnosť, a nie klamstvo závisti.
Múdry pán Darcy
Rád čítal a od knihy ho odlákalo iba niečo vskutku hodné záujmu. Múdrosť, ktorú vyčítal, potom vkladal aj do slov a správania. Staral sa o blízkych, nedbal na mienku vzdialených, nepriateľov si nepripúšťal, lásku nevolil na základe postavenia, ba ani na základe vonkajšieho pôvabu.
A čo si myslel pán Darcy sám o sebe?
„Za svoju povahu sa neodvážim zaručiť. Asi je primálo poddajná, určite oveľa menej, než by ľuďom vyhovovalo. Neviem na pochabosti a neresti iných zabudnúť tak rýchlo, ako by som mal, a ani na ich urážky. Moje city sa nedajú len tak sfúknuť zakaždým, keď sa o to niekto pokúsi."
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies