Vidieť vďaku aj tam, kde sa zdá, že je úplná tma, je umenie hodné majstra v oblasti radostného života. Prechádzka po doline úzkosti sa dá skončiť, ak sa podá liek - utlmí sa sťažnosť a začne sa vyratúvať to, čo človek má. Ak by niekto nevedel, ako správne medicínu nadávkovať, nech sa nechá inšpirovať osemročnou Izabelkou.
Jej úprimnosť očisťuje od pokrytectva, pohotová odpoveď niekedy rozosmeje, inokedy sa rozum pozastaví, lebo s takou originalitou sa nestretol takmer celé veky.
„Izabelka," povedala som jej, „urobím s tebou rozhovor, dobre?"
Bez najmenšieho zaváhania súhlasila, prehltla posledné sústo pizze a zaujala postoj, ktorým mi naznačila, že je pripravená rozprávať sa so mnou.
Všetko plynulo tak prirodzene, ako keby sa ocitla v podobnej situácii minimálne každý deň a s gráciou dámy (áno, už v jej veku je jasné, že v nej dáma drieme), ponúkala podnet na zamyslenia a to bez toho, aby si to vôbec uvedomila.
Každý dar je dobrý
„Som vďačná, keď mi niečo niekto kúpi," bolo prvé, čo jej napadlo. Nijako nerozvíjala dar, ktorý ju obzvlášť poteší, jednoducho má radosť z čohokoľvek, čo si môže nechať.
„Som vďačná aj za to, keď mi niekto niečo pochváli. Napríklad pekné šaty alebo keď mi pani učiteľka povie, že mi niečo v škole dobre išlo. Som vďačná aj za to, že chodím do školy, lebo ja rada chodím do školy. Teší ma, že keď chcem, tak sa viem aj dobre učiť a potom som vďačná, keď dostanem dobrú známku."
Pomáhať iným jej problém nerobí
„Teším sa, že aj iné detičky majú všetko, čo potrebujú. Ale keď nemajú, tak som rada, ak im môžem pomôcť. Minule som napríklad dala dievčatku svoju žemľu, lebo ono nijakú nemalo. A niekedy si vypýtam od mamy väčšiu desiatu, aby som sa s ňou mohla podeliť s ostatnými."
Ako väčšina detí, aj ona vo svojej vďake nezabúda spomenúť možnosť hrať sa.
„Som vďačná, keď sa môžem hrať a pozerať rozprávky. A aj za to, že mám kamarátov a poteší ma, keď ma niekto nový zavolá, aby som sa s ním hrala."
Rodina je základ
Dospelý jedinec by si vystačil s jednoduchou vetou, v ktorej by povedal, že si váži rodinu a nemal by potrebu nič viac dodávať. Izabelka ale na slovo veru skúpa nebola.
„Som vďačná za mamu, tata, babičku, dedka, bratrancov, sesternicu a tak za všetkých. Som vďačná, že keď sme niekedy chorí, tak sa potom uzdravíme. Aj mama býva chorá a ja ju potom povzbudzujem, aby to vydržala. Som vďačná, keď vidím, že mama je šťastná a že tatovi nič nechýba. A ďakujem aj za to, keď mi niekto povie, že ma má rád. A teším sa, že aj iné detičky majú rodičov. Ale nielen tie, aj kvetinky a zvieratká."
Teplo na duši jej spôsobuje aj vedomie, že Štedrý večer strávila v kruhu tých, čo sú jej blízki, uvedomuje si totiž, že je to sviatok určený na to, aby nikto nebol sám.
10 000 dôvodov
Pokiaľ ide o vďaku, jedna pesnička vraví, že je na ňu desať-tisíc dôvodov a vonkoncom sa nemýli. Boh je v milosti neprekonateľný. Povzbudzujem ťa, milý čitateľ, použi pero ako nástroj a spíš to, čo ťa obklopuje. Nakoniec sa ukáže zistenie, že nedostatok nie je ani zďaleka taký veľký.
„Pokiaľ sa ti pľúca rozťahujú vo výdychoch a nádychoch, máš k dispozícii všetko, čo potrebuješ. Že si prehral nejaké boje? Na tom nezáleží, pretože víťazstvo je na dosah, stačí sa nadýchnuť. Že ti niekto zlomil srdce? Ani na tom nezáleží, pretože ešte stále tlčie a tlčie, je ochotné rozbúchať sa a horieť pre novú túžbu. Že ti vzali strechu nad hlavou, odtrhli chlieb od úst a vymazali studne z máp, len aby ti zabránili napiť sa? Na tom nezáleží, keď sa ti telo hýbe sem a tam, nohy sú pripravené vykopať vodu, ruky zarobiť na chlieb a hlava položiť sa kamkoľvek, kde bude výhľad na nebo."
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies