Dlhé roky ju trápil strach z veštby

Túžba je prirodzená, nikto sa nad ňou nezamýšľa, nikto proti nej nič nezmôže. A v konečnom dôsledku to nie je ani zlé, veď vnútro si veľmi dobre uvedomuje, že existuje niečo viac - niečo, čo dosiahne za hranicu rozumu, niečo, čo by konečne dokázalo utíšiť hlad srdca. Tak, ako je rozdielna hviezda od hviezdy, tak sa aj človek odlišuje, duchovno nachádza vo všeličom. Niekto je na Boha nahnevaný alebo v neho jednoducho neverí, a tak skúša, čo mu svet ponúkne. A veru dostane zmes pospájanú možným aj nemožným. Stúpa hlbšie a hlbšie a ani len netuší, že od seba odháňa pokoj.

Išla tam kvôli kamarátke
Renáta sa kedysi hrdo hlásila k ateizmu. Ak by aj uznala, že kdesi tam vysoko sedí v nebi Boh, nepovažovala by ho za dobrého, a už vôbec nie za milujúceho. V jej očiach bol krutý a nespravodlivý, bral si, čo mu nepatrilo a konal tak bez ohľadu na možné zranenie pre človeka. Aj ona však hlboko v sebe zaznamenala myšlienku na duchovno.

„V jeden večer som išla k veštcovi. Išla som hlavne kvôli svojej kamarátke, tá ma tam so sebou ťahala. Mal také strašne zvláštne oči. Predstavovala som si, že mi chytí ruku a vyveští mi tak, ale on to neurobil. Iba sa mi pozrel do očí a začal mi rozprávať. A, áno, povedal mi pravdu. Hovoril presne o štýle života, akým som žila. Upozornil ma, že medzi mnou a manželom bude vždy tretia osoba. A vraj ma čaká strašne veľký súd."

Ako v putách
Po návšteve muža s uhrančivým pohľadom, sa Renáta stala otrokyňou strachu.

„Ja som všetkému, čo mi povedal, uverila a bolo to, akoby ma niekto celý čas, celé roky, držal v putách. Mala som obrovský strach. Vtedy som ešte nemala také vedomosti o duchovne ako dnes, ale aj tak som vedela, že za tým človekom bolo niečo temné."

Návrat domov
Renáta sa o niekoľko rokov neskôr presvedčila, že Boh nie je výmysel a rozhodla sa mu dôverovať v čase i nečase, v radosti aj žiali. Postupne si s ním budovala vzťah, ale potrebovala sa lepšie oboznámiť s Bibliou, viac pochopiť silu modlitby a odstrániť to, čo jej nedovoľovalo byť úplne ponorená v slobode.

„V jeden večer náš kazateľ kázal o tých veciach. Nielen o veštení, ale aj o poverách. Síce som si to vypočula, ale nejako obzvlášť sa ma to nedotklo, nezanechalo to vo mne nijaký hlbší dojem. V tom čase k nám do cirkvi chodil jeden kresťan z Bratislavy. Ja som sedela za ním, on sa z ničoho nič postavil a povedal, že Boh mu ukazuje jedného človeka, ktorý potrebuje vyjsť z otroctva týchto vecí."

Renáta si uvedomila, že Boh sa o ňu stará a nechce ju nechať navždy uväznenú v strachu. Vystúpila teda dopredu a priznala, čomu verila a od čoho sa potrebuje otočiť.

„Bola som zviazaná poverami."

Ak cez cestu prechádzala čierna mačka, Renáta sa ľakala, ak natrafila na kominára, dotkla sa gombíka, aby jej neuniklo šťastie. So šťastím súvisela aj hŕstka ďalších povier, ktorých sa urputne držala - prvá návšteva na Nový rok smel byť iba muž, nijaké vynášanie smetí, nehovoriac o smoliarskom piatku s dátumom 13.

„Boh s veštením nesúhlasí, odsudzuje to. Je to proti Bohu, proti Biblii. Konečne som bola slobodná a stále som, už ma neprenasledujú nijaké tmavé myšlienky. Dnes viem, že jediné šťastie a všetko dobré je iba v Bohu. Čo sa týka budúcnosti, nemáme sa pýtať a ani po tom pátrať. Je to len v rukách Boha. My žijeme tu a teraz, Biblia pozná jedno veľké dnes. Boh sa aj v budúcnosti o mňa postará a vždy mi odpustí."