Bol psychicky chorý 40 rokov, ale odkaz od Boha ho uzdravil

Možno je to odvážne tvrdenie, ale myslím si, že pri prechode zo zlého do dobrého, sa človek občas radšej vzdá, než by ho mal podstúpiť. Niekedy je motivovaný pohodlnosťou (na ťažké sa časom zvykne), niekedy strachom, niekedy neschopnosťou postaviť sa a urobiť všetko správne.

Nečudujem sa obave, veď to chce toľko činov naraz - vzoprieť sa smútku za koncom, nemyslieť na minulosť a súčasne s ňou byť zmierený, nezatvrdnúť a súčasne mať opäť nádej, že nech sa prežilo čokoľvek, budúcnosť môže byť úplne nezávislá na dávnych skúsenostiach.

S Bohom je celkom inakšie skúsiť to, on rozžiari oči, ktoré boli kedysi plné temna.

Čo bude s ním?
Za kazateľom sa dostavila žena. Bola v zvláštnom rozpoložení, spolovice šťastná, spolovice zúfalá. Svoj stav aj vysvetlila, súvisel s obavami o syna.

„Vieš," povedala, „ja som kresťankou dva roky. Môj život sa radikálne zmenil, som naplnená a radostná. Mám však jeden veľký problém. Môj päťdesiatpäťročný syn je na tom zle."

Ako sa ukázalo, muža držala v zajatí psychická choroba, ktorá trvala už 40 rokov bez prestania. Prejavovala sa každodennými záchvatmi zlosti, počas ktorých sa nad ničím nepozastavoval, jednoducho rozbíjal čokoľvek, na čo mu ruka dosiahla.

Kazateľ položil ustarostenej matke pre neho zásadnú otázku. „Spomínaš si na to, čo sa mu stalo pred rokmi a ako to začalo?" Žena si pamätala, dobre vedela, kedy sa zo syna stal otrok nezvládnuteľných pocitov. „Mal vtedy nejaké bolesti, tak šiel k lekárovi. Ten mu urobil vyšetrenia a pokrútil nad ním hlavou. Povedal mu, že ak sa potvrdí jeho dohad, tak si dlho na svete nepožije."

Vidina blízkej smrti ho uvrhla do biedy, chradol na duchu, čoraz viac sa mu vzďaľoval život taký, aký by mal byť. Oženil sa síce a manželka ho aj vrúcne ľúbila, ale hľadenie na záchvaty, ktoré sa v rovnaký deň zopakovali najmenej dvakrát, ju natoľko zlomilo, že manžela opustila.

Na návšteve
Kazateľ sa ponúkol, že muža navštívi a aj tak vykonal. Našiel ho v opustenej izbietke, v ktorej bol zámerne odstránený akýkoľvek nábytok, len aby sa vyhlo nivočeniu.

„Poslal ma sem Ježiš. Vieš, kto to je?" prihovoril sa kazateľ. Muž prikývol, začudovaný pohľad naznačil, že nerozumie tomu, čo sa odohráva a aký priebeh to ešte len bude mať. „Mám pre teba odkaz," pokračoval kazateľ, „Ježiš ti odkazuje, aby si sa nebál, pretože budeš žiť." Mužova tvár zmäkla, jeho črty dostali odrazu iný odtieň a v očiach sa mu zablýskala nádej. Nasledovala modlitba, muž odovzdal celé bytie Bohu a choroba raz a navždy ustúpila.

Príprava
Nebolo to posledné stretnutie, ktoré oboch zviedlo na rovnakú cestu, zišli sa ešte dvakrát. Kazateľovi sa potvrdilo, že muž je skutočne slobodný od predošlej ťažkosti, dokonca ho zbadal, ako kráča ruka v ruke s manželkou. „Pripravujem sa na to," pochválil sa muž, „že budem Boží služobník."

Zmena prebehla, choroba sa vyľakala pred Bohom a žilo sa tak, akoby ani nikdy nijaká temnota nebola.