„Hlavný zmysel môjho života je Heathcliff. Keby všetko vyhynulo a on zostal, ja by som cez neho žila ďalej. A keby všetko zostalo a jeho by nebolo, celý vesmír by mi bol cudzí – nepatrila by som doň. Moja láska k Lintonovi je ako lístie na stromoch. Áno, čas ju zmení, ako sa zmenia stromy v zime. Moja láska k Heathcliffovi sa podobá zemi pod nohami. Možno v nás nevzbudzuje bujarú radosť, ale je nevyhnutná. Nelly, ja som Heathcliff! Mám ho vždy v mysli, nie ako čosi radostné, lebo ani zo seba nemám vždy radosť, ale ako seba."
Niekedy je terajšie nešťastie dôsledkom minulého rozhodnutia. Vyslovenie áno namiesto nie alebo nie, hoci malo byť povedané áno, sa nezaobíde bez vplyvu.
Dať prednosť manželstvu z rozumu, aj keď srdce je už dávno v rukách niekoho iného, si priam pýta žiaľ. Ale čo potom, keď už aj človek vie, že sa dopustil nesmierne velikej chyby, keď mu to deň čo deň pripomína pohľad do zrkadla a keď sa snaží a snaží nemyslieť na to, ale podvedomie mu to zráta opakujúcim sa snom, ako sa z takého niečoho dá vyliečiť a ako sa dopracovať k východisku?
Neviem, čo Emily Brontë inšpirovalo k napísaniu románu Búrlivé výšiny, ale nech už to bolo čokoľvek, zrazilo to na kolená nejedného čitateľa.
Búrlivé výšiny dodnes burcujú k rozdeleniu na dve skupiny - tá jedna je fascinovaná, zranená a uveličená z diela, kým tá druhá mu vyčíta temnosť a všadeprítomnú depresívnosť.
„Príbeh nadchne až to bolí," písalo sa v jednom hodnotení a ja s tým súhlasím do špiku kostí.
Najdúch a ochrankyňa
Pán usadlosti a hlava rodiny sa vracia z cesty a domov prináša nielen samého seba, ale aj cudzie chlapča. Je to cigánča, malé a ufúľané, opustené a potrebujúce nehu. V domácnosti už deti sú, ale prijať nového člena by nemalo byť vonkoncom ťažké. Peňazí je dosť, aj miesta na spanie. Najdúch Heathcliff je niekomu tŕňom v oku a dá sa povedať, že lásku nedostáva. Výnimkou je iba dcéra pána, slečna Katarína, ktorá v jeho blízkosti stráca zábranu. Spolu sa hrajú, vymýšľajú nezbednosti, sú odhodlaní kryť si chrbát a vzájomne dospieť.
Dospelosť je zradná
Rok za rokom sa pridáva a ani Heathcliff ani Katarína sa nevyhnú dospelosti. Pravda, dozrievanie neminie nijakého živého tvora a dokonca je v tom oveľa viac krásna, ako by sa mohlo zdať. Problém je iba v tom, že starší vek si žiada zrelosť. Chce to prevziať zodpovednosť, naučiť sa hľadať dobro a uvedomiť si, že v bohatstve sa šťastie neleskne.
Slečna Katarína sa ocitá v situácii, z ktorej by sa dalo ľahko vykľučkovať, keby si to len sama nesťažila. Ona sama predsa dobre vie, že nebude milovať nijakého muža okrem Heathcliffa. Vie, že je s ním tak spätá, že je do nej tak hlboko vrytý, až sa jej z toho zatmieva pred očami. Áno, ona tomu rozumie, a predsa...
Vydá sa za nesprávneho, kým ten správny bude naveky súčasťou jej srdca. Seba aj Heathcliffa odsúdi na večné trápenie a na blúdenie.
Prelomiť sa to musí
Heathcliff je mužom pomsty. Nenávisť ho spaľuje, ničí mu zdravie a zožiera aj jeho okolie. Ale neurobí s tým nič, lebo tá láska, tá nevšedná láska ho prenasleduje a nedá mu pokoj, ani keď je milovaná uložená pod kameňom.
Čítať Búrlivé výšiny je ako ochutnať ten najsladší a najodpornejší nápoj. Je to ako topiť sa a súčasne sa zachraňovať. Je to taká temnota, že si človek nedovidí ani na krok. Láska to prekliatie spôsobila, nech ho teda ona aj odstráni.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies