Jeho vášeň ho predurčila, aby sa zapísal do dejín

Jozef Ignác Bajza sa narodil 5. marca v roku 1755 a asi bolo jeho osudom milovať a ctiť si to, čo považoval za dôležité. Ako dobre, že do srdca sa vmestí veľa citu, lebo keby nie, Bajza by musel to svoje rozpoliť a venovať tak jednému i druhému. Bol jednoznačne časťou cirkvi, a práve jej sa rozhodol venovať svoje schopnosti, bohatstvo hmotné aj nehmotné a, samozrejme, dal jej aj svoj čas. Prečo inak by po smrti zanechal značný majetok cirkvi, keby ho k nej neťahalo puto silnejšie než smrť? A potom tu je tá druhá zamilovanosť a tá bola typická pre viacerých umelcov v tom období - zamilovanosť k národu a najmä k jazyku. On sa v snažení líšil akurát tým, že presvedčenie pretavoval do literatúry a nehrnul sa za každú cenu do verejného vystúpenia či členstva v dajakom zanietenom spolku. Niežeby nebol vášnivý, naopak, vášeň v ňom driemala a kúsok po kúsku ho viedla k tomu, aby sa zapísal do dejín.

Jozef Ignác Bajza

Pokoj v nepokoji
Jozef Ignác Bajza študoval, ako inak, teológiu. Vo Viedni sa v školských časoch dostal trochu pod vplyv akýchsi reformátorov, ale i tak ostával verne stáť po boku služby, ktorú sa zaviazal vykonávať. Po vysviacke za kňaza mal najskôr dve pôsobiská - kaplána robil v Trnave aj v Ostrihome. Na dlhšie zakotvil v Dolnom Dubovom, kde sa odohrával jeho pokoj v nepokoji. Pokoj pramenil zo stálosti, nepresúval sa z miesta na miesto, nehľadal niečo lepšie a ani netrpel nespokojnosťou. Nepokoj bol však zjavný z toho, aké vnútorné a občas aj vonkajšie boje viedol. Ale tak to asi malo byť, vzhľadom na to, že keď človek miluje, musí sa za to aj postaviť a prejavovať nielen slovami, ako je pre neho to či ono podstatné. Pohádal sa s Antonom Bernolákom a ani biskupa jeho prchká povaha neobišla. Bernolákovci dokonca jedno jeho dielo označili ako sedlácke veršovníctvo. Napokon sa presťahoval do Prietrže a konečnou stanicou boli Zbehy pri Nitre.

Anton Bernolák

Bol prvý
Bajzovi sa prisudzuje prvenstvo v nastolení určitých tém a žánrov. Najväčší rešpekt si získava tým, že napísal prvý slovenský román Reného mládenca príhody a skúsenosti. Vyšiel v dvoch zväzkoch a pre ostrú kritiku poriadku (či skôr neporiadku) v kláštoroch a odmietanie celibátu, sa potýkal s cenzúrou a zastavením tlače. Podobné skúsenosti sprevádzali jeho tvorbu stále, raz ho kritizovali za toto, potom za ono, jeho to ale nikdy neodradilo. Nespochybniteľné je, že záujem o literatúru a jazyk mu vydržal do smrti. Keď ho pozývali pridať sa do spolku, nevyhovel im, ale poslal peňažný príspevok a zo srdca im zaželal len to najlepšie. V tom je vidno, ako mu na tom skutočne záležalo, a ako si cenil každého, kto mal rovnaký cieľ ako on.