Deti majú rozhodne čo povedať

Nikdy sa to nedokončí
Podceňovanie výrazne ochudobňuje. Vedie  k nemu predsudok, že tá alebo ten nemá čo ponúknuť. Na podceňovanom sa aj pohľadom zastaví, ale hlava sa odvráti skôr, než by vznikla nejaká výmena písmen. Na podceňovaného sa občas minie aj slovo-dve, ale prestane sa s tým skôr, než by sa vyplytvala celá veta a mohol by z toho vzniknúť nezabudnuteľný rozhovor. Pri podceňovanom sa aj niekedy zastaví, vpustí sa ho do dňa, ale rozlúči sa s ním skôr, než by sa z toho vytvoril prepletený príbeh.

Dieťa vidí všade
Deti sú v tomto naozaj vyčnievajúca kategória. Veď čo by už také dieťa mohlo vedieť, a ako by ono, chránené pred dospelosťou, mohlo pochopiť útrapy? Život ale ukazuje, že kým dospelý len hovorí a hovorí, dieťa aj počúva. Zdá sa, že kým dospelý si vyberá, kam nasmeruje pohľad, dieťa sa pozrie všade a kým dospelý urputne uteká pred emóciami, dieťa sa nehanbí rozplakať ani pre oškreté koleno.

Kúsok pravdy v tom je
O tom detskom zmýšľaní sa podujala napísať aj Paola Perettiová, ktorá svoj debutový román pomenovala Vzdialenosť medzi mnou a čerešňou. Je síce známe, že v každej fikcii je aj kúsok (väčší alebo menší) autobiografie, ale Paola sama priznáva, že jej kniha vychádza z osobnej skúsenosti. O to väčšia autenticita čaká na malého aj veľkého čitateľa, ktorý si ňou osvieži jar.
Hlavná hrdinka, rovnako ako sama autorka, totiž postupne stráca zrak a jej úlohou a súčasne aj nutnosťou )veď vybrať si nemôže), je naučiť sa vidieť aj v tme.

Znepokojivá diagnóza
Mafalda, rozprávačka príbehu a jeho ústredná postava, je ešte malá, ani len do puberty sa nestihla prebrať. Viedla by taký život, na aký je zvyknutý takmer každý v jej veku, a aj to tak robí. Navštevuje školu, priatelí sa a stará sa o verného a milovaného kocúra. Keď jej však diagnostikujú chorobu, ktorej dôsledkom sa pred jej očami objavujú čierne škvrny, a keď sa navyše dozvie, že čoskoro oslepne úplne, začína s prehodnocovaním.

Zoznam
Mafalda si uvedomuje, že nestratí len schopnosť vidieť, ale že jej nebude umožnené venovať sa ani viacerým činnostiam. Zavedie si preto zoznam toho, na čo viac nesmie pomyslieť, pričom jednu položku vypĺňa aj lezenie na čerešňu.
Dievčatko má, našťastie, prítomnosť láskavej rodiny a dobrého priateľa, čo jej značne uľahčuje celý proces. Niekedy je to asi tak, že hoc by bolo oko najzdravšie, zaznamená iba čiastočku sveta, a preto, hoc nielen preto, je pre človeka dobré, aby si našiel niekoho, kto mu poukazuje zvyšok. Mafaldin svet sa tak rozrastie, pretože tí, čo ju ľúbia, majú za cieľ dať jej životu nový zmysel. A veru sa im to aj podarí.

Nie je to dráma
Kniha nemá nejaký zvrat, ktorý by zamrazil pokožku na krku, je dokonca aj melancholická. Nad to všetko je ale inšpirujúca, hladiaca zmysly a obsahuje nejednu myšlienku, ktorá je hodná zamyslenia. A ktovie, možno si vďaka nej čitateľ vypíše svoj zoznam, v ktorom si pospomína, čo od života dostal.