Písala mu, aj keď už bol po smrti

Stále to isté

Ak by niekto pochyboval, že sa niečo stráca neustále, stačí sa pozastaviť a vziať si na oči všedných 24 hodín. Po prvé, pomaly odteká pre človeka určený čas. Ráno sa prikmotrí, ale než sa stihne obzrieť, minúta za minútou neúprosne uteká preč a nechystá sa vrátiť. Po druhé, je tu rovnako sa opakujúca starosť o to najpotrebnejšie a ona kradne úsmev.

Pri pomyslení na všetko nedobré, sa stráca dôvod tešiť sa. Po tretie, občas sa stráca chuť na jedlo, občas na spánok, a dosť často na vykonávanie práce.

A po štvrté, je tu tá skupina strát, ktoré zasa nie je až také ľahké odmyslieť si. Niekto milovaný tu bol a odrazu nie je. Niekto mal dobrú povesť a už ju nemá. Niekto iný mal pevné zdravie a niekam sa vytratilo. A to bolí.

Boli si blízki
Žena mala nesmierne blízky vzťah s otcom. Zvykla mu vešať na srdce hocičo, nielen to príjemné. Ale on zomrel a ju to zdrvilo. V rámci snahy zachovať si zdravý rozum, sa ale rozhodla vynájsť spôsob, ako to prekonať. Ako smútiť, ale nepresmútiť sa na smrť. Ako plakať a súčasne sa nezabudnúť smiať.

Jedna správa za druhou
A tak mu písala deň čo deň textové správy. Číslo bolo funkčné, len adresát si ich nemohol prečítať. Uľavilo sa jej už po odoslaní prvej esemesky.

"Ahoj, otec. Neuveríš, aký som dnes mala deň. Hrozne si mi chýbal. Páčilo by sa ti, ako som to zvládla. Zoštátnicovala som a ešte aj na výbornú."

"Ahoj, otec. Pamätáš, ako som ti písala o tom chlapcovi? Tak veľmi som ho milovala a on mi zlomil srdce. Ale nevadí, zvládnem to. Hlavne sa neboj."

"Ahoj, otec. Tak už mám výsledky vyšetrení. Našli mi rakovinu. Ale som pripravená bojovať zo všetkých síl."

"Prekonala som ju, ocko! Budem žiť!"

Som na vás hrdý
Žena neprestávala, písala a písala. Na štvrté výročie otcovej smrti sa ale stalo niečo nezvyčajné. Len čo sa jej textová správa doručila, dostala z čísla aj odpoveď. Najskôr si myslela, že ju možno kontaktuje operátor a oznamuje, že číslo už nebude existovať. Nakoniec si ale prečítala niečo úplne iné.

"Ahoj. Volám sa Brett a konečne sa vám chcem poďakovať. Pred troma rokmi mi zomrela dcéra pri autonehode. Vaše esemesky mi pomohli prežiť to. Hoci vás nepoznám, som na vás neskutočne hrdý. A viem, že keby váš otec žil, bol by aj on."

Žena bola dojatá i šokovaná. Vedela však, že je to znamenie, ktoré jej poslal Boh z neba. Bol to signál, že je čas začať odznova. Že je čas vzlietnuť k ďalšej výšine. Boh je dobrý. Dopraje toľko času na smútenie, koľko potrebuje duša, a keď sa to obdobie skončí, zamáva a rozsype odkaz na zem. Aby človek nezabudol, že nie je sám, a aby si uchoval v pamäti, že život má byť nielen horký, ale aj sladký ako cukor.