Svet je nekonečne veľké miesto, avšak je taký obrovský, že sa pre dobro ľudstva rozdrobil. Na mozoľnatej dlani má vytesaných milión ďalších miest. Dá sa ich sledovať, listovať si obrázky a fascinovane si povzdychnúť nad nádherou a s bázňou pomyslieť na to, aká vzdialenosť od majestátnosti delí. Je ale isté miesto, ktoré nie je možné zapísať do divov zeme. Nie je pekné, naopak, vyvoláva hrôzu a je maličké - také maličké, že v ňom vzniká strach z udusenia.
Nedáva to zmysel
Je to miesto povestné chladom a číha tam osamelosť. Skôr či neskôr sa tam priblíži každý a to bez výnimky. Je to stav, v ktorom je samé zúfalstvo a život nedáva zmysel. Prečo o ňom píšem? Lebo to tak nemusí zostať. Nie, skutočne sa tam môže udiať neuveriteľná premena a zo škaredosti povstane krása. Bude to krása namiesto popola.
Bol taký...
Bol muž, volal sa Jonáš. Neviem o ňom napísať, či bol vysoký alebo nízky, či mal čistý pohľad alebo taký, do ktorého nie je schopný nikto preniknúť. S istotou môžem vyhlásiť, že bol tvrdohlavý. Urobil chybu, ale aj si ju ochotne priznal. A trochu bol aj ustrašený a páčila sa mu rovnakosť. Ale taký je z času na čas hádam aj niekto iný - niekto ako celé ľudstvo.
Choď a hovor
Jonášovi sa prihovoril Boh. A nielen tak hocijako, veril mu natoľko, že ho niekam poslal a dovolil mu vykonať čosi dôležité. Rozprával mu o meste Ninive. Vraj sa v ňom rozmohla neprávosť, a ak sa obyvateľstvo neodvráti chrbtom od zlej cesty a nevykročí na tú dobrú, bude zničené a to skrz-naskrz. Jonáš sa mal postaviť, vyhľadať mesto a oznámiť mu nepeknú pravdu.
Útek
Ako som už spomenula, Jonáš bol tvrdohlavý, a tak sa odmietol podvoliť. Vzoprel sa Bohu, odtisol od seba poslušnosť a dal sa na útek. Plavil sa po mori, na lodi sa nachádzala posádka a cestovanie sa pravdepodobne nieslo v pokojnom duchu. Až kým sa nestrhla taká prietrž a kým sa more nezačalo správať nepriateľsky. Tu si spoločnosť uvedomila, že to nie je len tak a hľadala toho, kto to zapríčinil. Bol to Jonáš. Boh mu dával na zreteľ, že sa ujsť nedá. A tak bol muž zvrhnutý z lode, a ako keby toho nebolo viac ako dosť, prehltla ho veľryba a on skončil v jej bruchu.
Pomôž mi
Ťažko si predstaviť miesto nevhodnejšie na modlitbu. A predsa sa Jonáš vzchopil a zavolal k Bohu o pomoc. Vyznal svoj hriech, priznal nesprávny úsudok a vzdal Mu vďaku. Nekomponoval žiadosť kvetnato, jednoducho vypísal slová zo srdca a predniesol ich tvorcovi všetkého. Boh vyslyšal, neunikol mu jeho hlas, hoci vychádzal z brucha veľryby.
Nie je
Nie je také miesto, z ktorého by Boh nepočul. Občas sa duša tak nasýti útrapami, tak veľmi sa odkloní od pravdy a narobí toľko hlúposti. Vtedy je na tom duch tak, že sa mu vidí, akoby sa nachádzal na tom najhoršom mieste, akoby odtiaľ nebolo úniku. Ale je. Vždy je nejaké svetlo, je cesta na slobodu. Boh neodmieta nikoho.
Keď sa modlí prostitútka,
keď pred Ním plače vrah,
keď zoslabne človek závislý od narkotík,
keď osamie niekto, koho aj svet odsúdil,
tam všade chce pôsobiť Boh.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies