Po 50 rokoch dostali druhú šancu

Nie vždy to tak je
Keď sa obzrie späť, pred očami sa objaví rad toho, čo bolo a už nie je. Sen, ktorý sa dávno sníval, stratil pôvodnú chuť a kým predtým bol neuveriteľne živý a každučká časť v ňom naťahovala ruky, potom skĺzol do zabudnutia. Ukradol ho čas. Záujem, ktorý pretrvával a bol horlivý, nie je zaujímavý. Je to skôr príťaž než potešenie. A najviac sa ukazuje skupina tých, s ktorými sa spája minulosť. Kde sú a spomenú si ešte niekedy? Je to, akoby človek nedobrovoľne zbieral truhlicu ľudských osudov.

Väčšinou sa neobjaví nikto z toho obdobia, žije sa vlastná prítomnosť. O to je vzácnejšie, ak sa dostane druhá šanca, hoci by to bolo aj o päťdesiat rokov neskôr od posledného stretnutia.
Kniha Motýlia izba, za ktorej napísanie je zodpovedná Lucinda Riley, je aj preto výnimočná. Ukazuje, ako by to mohlo dopadnúť, keby sa otvorili dvere a na prahu by postával ktosi, kto rozjatrí starú ranu.

Má záhradu

Posy už vstúpila do ostrej staroby - prekročila vek 70. Má veľkú a históriou dýchajúcu vilu, takže biedou netrpí ani trochu. Navyše je dosť aktívna, pracuje a zveľaďuje záhradu. Tú jej skutočne závidí nejeden tamojší obyvateľ a ženu za ňu vyčkáva obdiv. Je takmer na konci svojej pozemskej púte, a ani sa nemôže sťažovať, že by bola nešťastná. Trhlinu spôsobuje iba jej osamelosť.

Manžel jej zomrel v mladosti, a tak bola viac vdova ako vydatá pani. Má dvoch dospelých synov, ale tí nie sú v strede rodinného hniezda, pestujú si spôsob, ako čo najlepšie prežiť. Posy je aj mierne všetečná, ale robí to pre dobro iného - tak to dáva najavo jej čistý úmysel. Nemá predstavu o tom, čo by ju prekvapilo, odžité je preč, zažitého pravdepodobne veľa neostáva. Alebo?

Nevie, prečo ju opustil
V jedno popoludnie jej pohľad opäť padne na človeka, ktorý jej bol v mladosti drahý. Pútala ju k nemu láska, ale on z ničoho nič odišiel, opustil ju a nikdy sa s ňou nepokúšal nadviazať vzťah od začiatku. Keď ho zazrela v starobe a druhý raz mu otvorila srdce, možno sa konečne dočká odpovede na pochované tajomstvo. Musel mať nejaký dobrý dôvod na to, aby ju odstránil zo života.

Portrét
Román Motýlia izba ponúka portrét jednej rodiny. Nakreslená je na ňom Posy, pričom sa neohlasuje iba ako stará žena, ale čitateľovi dáva priestor nahliadnuť aj do niekdajšieho storočia, keď vo vojne zahynul jej otec, keď ochladlo jej spojenie s matkou, keď pobývala v internátnej škole a múdrosťou si znepriatelila polovicu triedy. Všetko sa to prelína, minulosť a súčasnosť do seba zapadajú. A dozvie sa aj to, ako sa vodí jej synom, či si dokážu udržať šťastie a či vedia odpúšťať a prehliadať nedostatky. Je to o druhej šanci, ktorá by sa dávať mala. Aj o putách, ktoré nemusia nevyhnutne vyplývať z rodinnej väzby. Je to dojemné a ľahko sa dej skĺzava z očí do vnútra, až tam zapustí korene a ostane ako pripomienka.