Karanténa ju inšpirovala

Pedofil
Naposledy vydaná kniha, pod ktorú sa podpísala, má kontroverzný názov Pedofil. Práve preň bola obava siahnuť po románe, pretože nikto nevedel, či nezašla priďaleko, či to nebude priveľmi drsné, či si tam čitateľ dokáže nájsť kúsok seba. Ale opäť sa potvrdilo, že nie všetko je také, aké by sa na prvý pohľad odsúdilo.

„Už dlhšie som sa zamýšľala, ako ľahkovážne ľuďom dávame nálepky, vynášame súdy a posúvame klebety, ktoré môžu niekomu doslova zničiť život. Filip, učiteľ, ktorý svoju prácu miluje, si ma podmanil hneď, ako sa zrodil v mojich predstavách. Je láskavý, pokojný, múdry, priateľský, no napriek tomu sa našiel niekto, kto o ňom vypustil fámu a tá sa nabalila ako snehová guľa. S klebetou o jeho úchylke sa paralelne rozbehla i ďalšia. Nechtiac ju spustil malý žiak tvrdením, že po učiteľovom objatí ho prestalo bolieť brucho a konečne v noci spí. Podľa hesla, že bez vetra sa ani lístok nepohne, sa Filipovo okolie zrazu rozdelí. Jedni veria, že jeho empatia vychádza zo zvrátenosti, tí druhí ho prosia o zdravie," objasňuje Mária Blšáková.

Bez emócií to nejde
Autorka bola natoľko ponorená do tvorenia, že ju unášala jedna emócia za druhou. Ale koniec koncov tak je to vždy.
„Niečo vám prezradím. Keď píšem, často sa nahlas rozosmejem alebo rozplačem. Pri Filipovi sa to dialo často."

Karanténa
Nikdy sa nepúšťa do príbehu, pokiaľ ju k tomu neinšpiruje niečo, čo hýbe okolnosťami v danej situácii. Preto sa postupne rozvíja nová kniha Karanténa, ktorá, ako už titulok napovedá, vyplýva z toho, čo svet momentálne zažíva.

„Prvý prípad nákazy sa na našom území objavil šiesteho marca. Práve som končila knihu Anjel pre Floriána, a tak sa táto téma dostala i do jej záveru. Keď som premýšľala nad ďalšou knihou, vedela som, že odpútať sa od diania bude ťažké a vyšlo mi z toho jediné schodné riešenie. Napíšem knižku, ktorá zaznamená súčasné dianie, opatrenia, ktoré nás chránia i obmedzujú, správanie ľudí v izolácii. Hlavný hrdina Boris je policajt na výsluhovom dôchodku a úspešný autor detektívok. Je rozvedený, s priateľkou sa rozišiel a navyše ho strach z nákazy uväznil v dobrovoľnej karanténe. Má rozpísané dva rukopisy. Pri oboch sa zasekol na trinástej kapitole. Zo začiatku dúfa, že čas ohrozenia strávi písaním, no po mnohých márnych pokusoch to vzdáva a ponára sa do správ na internete. A do nadväzovania známosti."

Ovplyvnila ju vlastná skúsenosť
Ju samu neminula karanténa, či už domáca, a či štátna. V cudzom prostredí ju síce trápilo odlúčenie od syna, ale potreba chrániť napokon prevážila nad čímkoľvek, aj nad skľučujúcim pocitom, ktorý sa tak akosi prirodzene vytvára, keď sa o slovo prihlási samota.

„A ako som tých pár dní v štátnej karanténe strávila ja? Bol to zvláštny pocit vojsť do izby bez kľúča, kde je moje iba to, čo mám v kufri, ale tu nejde o pohodlie či jedlo. V duši človeka uviazne čudný pocit. Akoby vás niekto neprávom poslal kľačať do kúta."

Vstupu do povinnej karantény predchádzala mesačná izolácia, takže vedomie, že má pred sebou ďalší týždeň osamote, ju nijako obzvlášť neuchvátilo. Napriek tomu sa otriasla a vyťažila z toho dobré.

„Dokonca som si spísala zoznam pozitív. Nemusím ráno vstávať, nemusím sa o nikoho starať, nemusím variť, nemusím sa česať... Nikdy som nevidela toľko filmov, ako za tých pár dní. Napísala som tri kapitoly. Susedka z izby cez chodbu mi písala, nech idem k dverám, lebo chce vidieť môj úsmev."

Jej kreativita neutrpela, okolnosťami sa zvýšila. S úsmevom dokonca prezradila, že do domáceho prostredia odchádzala o dva kilogramy ťažšia, pretože ponúkaná karanténna strava bola dostatočne výdatná. Myslí si, že spolupatričnosť by mala byť intenzívnejšia než kedykoľvek predtým.

„Faktom je, že prežívame zlé obdobie. Korona by však nemala byť plachtou, pod ktorú sa dá schovať všetko. Mali by sme hľadať spravodlivé riešenia, aby nás ťažké časy spojili, nie rozoštvali. Ja len dúfam, že hrozba menom Covid čoskoro pominie a  ostane len v blednúcich spomienkach, komentároch na internete. A ešte v mojej knižke."