Žil tak, akoby mal každú chvíľu zomrieť

Má viaceré podoby
Vraj je nepredvídateľný a horkosladký. Podobá sa na plávanie v mori, na jednu dlhočiznú cestu vlakom, je aj ako vietor, dážď a aj ako sneh. A ešte sa tam hovorí aj o tom, ako ho správne uchopiť a že najlepší spôsob, ako ho vypiť a vychutnať si každý dúšok, je žiť tak, akoby sa nikdy nemalo zomrieť. Ale ak si to skutočne niekto vezme do srdca a bude sa tým riadiť, dopustí sa chyby.

Je to naopak. Len čo sa totiž začne zabúdať na pominuteľnosť, dôjde k neoprávnenému a mylnému presvedčeniu, že púť na zemi bude večná. V dôsledku toho sa všetko odloží na zajtra. Veď je čas zavolať a zblížiť sa. Nie je treba sa ponáhľať, pokrivené sa narovná na budúci týždeň. Pokračuje to ďalej a ďalej, až sa napokon stane, že zoznam neurobeného narastá a má výšku obra.

Nedorozumenie
Bohoslužba prebiehala tak, aby sa jej obsah vysielal aj prostredníctvom televízie. V kostole sa nachádzala miestnosť, odkiaľ kazateľov syn sledoval a počúval posolstvo. Pridala sa k nemu aj partia priateľov, spoločne sa rozhodli rásť v poznávaní Biblie. Akonáhle sa program skončil, celá skupina sa dala do rozhovoru, zabávala sa tak ako sa na mládež patrí. Nečakane sa tam zastavil aj pastor a výraz tváre nebol ani zďaleka vľúdny. Svoju výčitku povedal synovi, ale bola namierená proti každému, kto sa zdržiaval nablízku. Kazateľ sa domnieval, že ich zabávanie sa odohrávalo už aj počas kázania a bol z toho nadmieru rozladený.

Obrana
Jeden chlapec otváral ústa, mal v úmysle sa okamžite brániť a nedovoliť, aby sa také nepravdivé obvinenie rozširovalo. Kazateľov syn sa však ozval ako prvý, mierne a slušne odpovedal: „Mýliš sa, ocko. Zle si to pochopil."
Kazateľ viac nehovoril, otočil sa na päte a opustil miestnosť.

Nemohol spať
Večer zazvonil telefón.
"Prepáč mi to. Naozaj ma to mrzí. Môžeš mi, prosím, odpustiť?" horlivo sa otec ospravedlňoval synovi.
"Pravdaže ti odpúšťam."
"A môžeš mi dať telefónne číslo na každého, kto tam bol s tebou? Nemôžem ísť do postele a spať bez toho, aby som nepožiadal o odpustenie aj ich."

A tak kazateľ obvolal jedno číslo za druhým. Nič nemal vo zvyku zhrnúť a odstrčiť bokom. Chyboval, ale nevyčkával do dňa staroby, aby bol schopný priznať si to. Od incidentu uplynul dlhý čas, ale nikto nezabudol na gesto pokory. Ako by aj mohol, veď muž tak dal príklad, ako sa má žiť. On existoval tak, ako keby mal čochvíľa zomrieť. Neznamenalo to byť v strachu a zúfalstve, odzrkadľovalo to jeho postoj. Dnešok si vyhradil na lásku, zmierenie, na súcit aj na napravenie krivdy.