Trápiť sa pre to, čo sa nedá zmeniť, je zbytočné

Modlitba
Raz som ako dievčatko započula istú modlitbu. Nepamätám si, kto je jej autorom, ani to, v akom presnom znení je. Jedna veta ma však hlboko zasiahla a to až do takej miery, že som si ju nikdy nevymazala z mysle, dokonca ani pod náporom odvtedy uplynutého času.

„Pane, pomôž mi zmeniť to, čo zmeniť môžem a daj mi silu zmieriť sa s tým, čo zmeniť nedokážem," vravelo sa v nej.

Neviem, koľko rokov som mala, keď mi prenikla do podvedomia, ale aj ako dievča som si uvedomovala, aký význam v sebe nesie.

Nerobí to azda úplne každý človek? Znepokojenie, neustále vracanie sa k včerajšku, kým dnešok sa míňa a míňa, až ho nebude.

Na zemi
Kráľ Dávid sa dopustil chyby. Zatúžil po žene iného muža, a nielenže sa s ňou intímne zblížil, ale aj sa dočkal naplnenia cudzoložstva a žena otehotnela. Kráľ sa chcel o ňu i o čoskoro narodené dieťa postarať, bránilo mu v tom iba vedomie, že prekáža jej manžel. Skúsil teda najskôr fintu a lákal ho z boja, aby si šiel ľahnúť k manželke. Keďže to však nebolo dovedené do úspechu, zosnoval ďalší plán, tentoraz o čosi zákernejší. Vyjednal to s istým bojovníkom tak, aby sa v nejakej bitke jeho sok smrteľne poranil. Príkaz bol splnený, muž zomrel, a len čo pominulo povinné obdobie smútku, Dávid si ženu presťahoval do domu a vzal si ju.

Prorok
Bohu sa kráľovo správanie nepáčilo. Dal to teda vedieť žijúcemu prorokovi a toho za ním poslal, aby priamo pomenoval hriech. Dávid si najskôr oklamával srdce, tváril sa, že je počínanie v poriadku a že bude utajené, veď verejnosť sa to nemá odkiaľ dozvedieť. Prorokova priamosť ho ale zbavila predošlej slepoty, doľahla na neho celá ťarcha previnenia. Navyše v hriechu počaté dieťa sa ocitlo na hranici medzi životom a smrťou. Kráľ sa pôstil, nič nevzal do úst, bez pohnutia lehával sedem dní na zemi, s nikým neprehovoril. Bol to prejav jednak ľútosti, jednak vnútorného kriku k Bohu, nech len zachráni bábätko.

Už to nemožno vrátiť
Bábätko nakoniec naposledy vydýchlo. Dávida to, prirodzene, ranilo, bol mu to predsa syn. Keď sa však utvrdil v tom, že smrť je definitívna a konečná, postavil sa, opustil ležiacu polohu na zemi, umyl sa, obliekol, priblížil sa k Bohu. Služobníctvo to prekvapilo, dosiaľ ho vídalo zúboženého, a keď mu zahynul potomok, odrazu kráča vzpriamene. Vari nemá cit a nezabolela ho strata?

Och, áno, zabolela, a ešte ako. Tým, akú odpoveď dal kráľ tomu, kto ho pre nevyspytateľnosť odsudzoval, jednoznačne poskytol lekciu aj človeku žijúcemu tu a teraz. Nedá sa vrátiť to, čo bolo, nedá sa vzkriesiť to, čo je mŕtve. Nedá sa odznovu prežiť pominutý okamih a napraviť v ňom škodu. Dá sa však popracovať na budúcnosti, dá sa meniť zmeniteľné.