Láska sa pre jednu chybu neskončí

Očakáva sa
Či už je to tak alebo tak, každý človek je viazaný tým, čo sa od neho očakáva. Spoločnosť očakáva, že bude jej pevnou súčasťou a že podporí čokoľvek, čo vznikne na jej podnet a že si bude ctiť ňou vytvorené normy. Rodina očakáva, že ju nesklame a že ponesie svoje meno hrdo a so všetkou dôstojnosťou, ktorej len bude schopný. Navyše aj tu sa prejavuje rozdiel, iné túžby má pre dieťa mama, iné zvykne mávať otec. A to ani nevravím o určitom nátlaku, ktorý sa formuje azda celosvetovo a ktorý diktuje nielen štýl, do akého sa treba obliekať, ale aj spôsob správania. Vo vzťahu sa vraj má správať tak a onak, má sa zabávať a nemá sa zabúdať na to, že akýsi iný druh hry je povolený, ba dokonca žiaduci.

Čo ak?
Do toho, aby sa človek zapojil do začarovaného kruhu očakávania a následného sklamania, ho vedie jediná emócia. Je ňou strach? Ten zvyčajne na prejavenie nadvlády využíva slovné spojenie čo ak. Čo ak urobím alebo poviem niečo, čím si vyslúžim hnev? Čo ak prejavím svoju skutočnú osobnosť a ten, čo mi je najbližší, ma prestane mať rád? Čo ak sa to skončí a to len preto, že som vyjadril nespokojnosť či nebodaj nesúhlas?

Áno, prirodzená potreba velí zapáčiť sa a pokiaľ možno, nech počet obdivovateľov vzrastie na maximum. A potom sa stáva, že sa potláča Bohom stvorená jedinečnosť a v snahe zapadnúť sa udusí to, čo malo potenciál zmeniť svet.

Len jedno je treba
Apoštol Pavol o tom písal v liste, ktorý adresoval cirkvi v Galácii. „Veď či prehováram ľudí alebo Boha? Alebo či sa snažím ľuďom ľúbiť? Ak by som sa ešte chcel ľuďom ľúbiť, nebol by som služobníkom Kristovým."

Pavol vyjadruje to, čo je skutočne neopomenuteľné a to je poslušnosť voči Bohu a chcenie zapáčiť sa predovšetkým jemu.

Pravdaže, neznamená to, že sa má ihneď znepriateliť s každučkým obyvateľom planéty a zruinovať akýkoľvek vzťah, ktorý sa len dostane pod ruku, ale dáva to slobodu. Láska vychádzajúca z Boha je totiž bezhraničná a bezpodmienečná. On neprestane milovať, ak sa jeho Stvorenie dopustí chyby, nezavrhne a nevzdá sa milovaného. Pokiaľ je niečí cit založený na podmienke, potom nie je ozajstný a privodí tak akurát stratu seba samého, ranu velikú ako hora a celoživotné schovávanie sa pred blízkosťou. Boh vyzýva, aby to, čo vložil do vnútra, bolo viditeľné aj navonok, bez ohľadu na to, či je to verejne populárne alebo nie. Kto ľúbi, nezavrhne pre jeden omyl. Pretože, či je to uvedomelé alebo nie, pokým sa žije tu a teraz, chybovalo sa, chybuje sa a aj sa chybovať bude.