„Nevyhýbaj sa strachu, nikdy nevieš, kam ťa môže zaviesť."
Obdobie ničoho
Keď sa stratí málo, málo to aj bolí. Keď však strata zväčší rozmer, aj bolesť sa strojnásobí. Nasleduje kolotoč emócií, striedajú sa a človeku sa z toho krúti hlava. Najskôr sa dostavia výčitky svedomia, hneď sa prihlasuje aj vina, strach, depresia, nevera v niečo dobré. V takom rozpoložení je ťažké si pripúšťať niečo nové, najmä s ohľadom na uvedomenie si, že tak ako sa stratilo predtým, môže sa pokojne aj potom.
Ak stav zotrvá príliš dlho a neprinesie sa nijaký nový impulz, čokoľvek, čo by odpútalo pozornosť od zlého, môže to dopadnúť aj nešťastne.
Ustráchaná, zranená a schovávajúca sa pred svetom, taká je Emily - tá, o ktorej je román Pre Emily. Napísala ho Katherine Slee, a hoci na prvý pohľad môže titul vyvolávať dojem povrchnosti a ponuku čítania, aké tu už bolo hádam aj tisíckrát, je to klamstvo. Kniha je viac ako výnimočná, ukrýva v sebe posolstvo a zo smútku modeluje nádej.
Jazva
Emily je žena s jazvou a s doráňanou dušou. Ešte dávnejšie sa totiž stala obeťou nehody, a hoci prežila, celý jej dovtedajší život sa vymazal, akoby ani nikdy nebol. V autonehode sa všetko zosypalo, smrť si prišla po jej rodičov.
Stará mama
Keďže ju nemal kto iný vychovávať, ujala sa jej stará mama, významná spisovateľka a tak trochu (alebo celkom dosť) vášnivá cestovateľka. Ona si vzala Emily pod ochranu, presťahovala ju na vidiek, ukryla pred zrakom zvedavcov. Navyše jej poskytla naplnenie potenciálu, pretože kým stará mama písala príbehy, Emily ich zdobila nádhernými ilustráciami. Avšak čas je niekedy neúprosný, aj stará žena sa ocitla pred dverami, za ktorými na ňu číhala smrť a vedela, že choroba neustúpi, že to bude len horšie a horšie, a tak pre vnučku nachystala posmrtný odkaz.
Cesta
Emily ostáva po pohrebe starej mamy osamelá v dome, len chodí sem a tam, rozpráva sa s vtáctvom a v ničom nevidí zmysel. Zvrtne sa to, až keď sa jej ako hosť ohlási pre ňu neznámy muž so psom, podá jej obálku, a keď ju ona otvorí, bude to začiatok cesty za pokladom.
Áno, stará mama to narafičila tak, aby Emily vyšla z domu, ba čo viac, aby hľadala ďalšie obálky, v ktorých budú ukryté indície. Ak to neurobí a bude sa aj naďalej skrývať, nebude jej vyplatené dedičstvo. Emily to nechce, vzpiera sa, veď je žena s jazvou, takmer vôbec nerozpráva, nemá náladu vydávať sa na výlet.
Vie však, že to musí podniknúť, že je obdobie nachádzania a lúčenia sa. A tak cestuje, z Londýna do Paríža, z Paríža do Ríma, odtiaľ zasa do mesta, ktoré je preslávené vďaka milostnému romániku medzi Rómeom a Júliou, teda do Verony a všelikam inam. Na každej zastávke je pre ňu pripravený aj kúsok z denníka starej mamy, takže Emily spoznáva aj jej dosiaľ nepoznanú minulosť, pociťuje chuť obety, osudovej lásky a šialeného tempa umelcov. A ako keby to nestačilo, tá ženská jej dohodila aj spoločníka pri cestovaní!
Román pre Emily je plný smútku, zmierenia sa so smrťou, ale aj so životom. Nesie v sebe odkaz, že márniť čas je to najhoršie, čo človek dopúšťa a že niekedy je potrebné, aby sa na nás pozrel niekto iný, ak chceme vedieť, ako skutočne vyzeráme.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies