Scenárista Vlado Javorský vidí budúcnosť filmu v návrate k dielam zo všedného života

V čom je podľa vás najviditeľnejšia zmena v prístupe k tvorbe filmov dnes oproti minulosti? Prečo sa to takto stalo?
Umenie, teda i filmové, kopíruje daný stav sveta, v ktorom tvorcovia žijú a absorbujú všetky tie turbulencie, ktoré so sebou čas prináša. Ide o výpovedný proces, pretože vyjadriť sa ku všetkému, čo sa nás týka, je komplexný proces zaoberajúci sa vývinom spoločnosti. Z toho aspektu je prístup daný chápaním a možnosťami doby. W. Shakespeare spočítal, že je asi štyridsať deväť konfliktov, na základe ktorých je možné vystavať hru. Sú to konflikty v reálnom živote. Umenie sa snaží k témam, ktoré ponúka život, čo najbližšie priblížiť. Tvorba vychádza z poznania, lebo je v princípe predurčená zaujať nejaké stanovisko. Jasne, že tvorcovia musia plne rešpektovať poznanie svojho diváka, lebo hrozí, že v istej fáze nadčasovosti môže dôjsť k nepochopeniu diela. Stáva sa to často, a nielen pri filmovej tvorbe. Sú to aj romány či obrazy. Vidia ďalej, než je súčasník schopný absorbovať. Preto vidieť, že zmena spoločenskej klímy či potrieb sa v dielach odrážajú prioritne. Vývin je aj v prostriedkoch. Nemám rád slovo  „angažovanosť“, hoci práve o ten postoj ide. Do akej miery nájdu tvorcovia odvahu rozprávať pravdivo a nebáť sa ísť do hĺbky konfliktov, ktoré tento svet trápia. A v tom vidím rozdiel medzi dielami minulosti a súčasnosti. V odvahe sa nebáť tém, čo spoločnosť trápia. A je ich naozaj nemálo.

Čím je to, že staré filmy, staré klasiky, ako napr. Winnetou, majú v sebe toľko posolstiev, toľko úžasných hlášok, ktoré sa divákovi dostanú do pamäte a formujú ho, kým v novšej dobe sa takéto filmy s popísanými atribútmi akoby až tak nedarí robiť?

Vychádzajme z istého princípu. V detstve sa deti dostávajú do kontaktu s rozprávkami, ktoré pôvodne ani neboli určené pre deti. Až začiatkom 20. storočia sa akýmsi umelým zásahom drsné texty „zjemnili“ a ponúkali sa deťom ako rozprávky. Večný boj dobra a zla. Ušľachtilé pohnútky kontra najdesivejšie ľudské vlastnosti. V rozprávkach sú posolstvá, ktoré sú akousi cestou k šťastnému životu. Dobro víťazí. Sám som si overil, že ak chceme vysloviť nejakú múdrosť či pravdu, najideálnejšou formou je humor. A sme pri Winnetuovi. Formou „nadsázky“ je množné povedať všetko. I krutú pravdu. Tiež treba brať do úvahy, že voľakedy sa veľa filmov nenakrúcalo. Bola jedna fabrika na sny, Hollywood a potom menšie kinematografie. Ak vidíme menej filmov, viacej si z nich zapamätáme. Dnes, pri distribúcii tisícok filmov je dosť nemožné nájsť si ten pravý pre svoj naturel a záujmy. Veď i filmy o Agentovi 007 sú len a len rozprávky pre dospelých. Žiaľ, arogancia moci, arogancia peňazí sa prenáša aj do arogancie na filmovom plátne. Najnovší Bond bude žena. S právom zabíjať udeleným Jej Veličenstvom. Neviem si to predstaviť, ale určite si svojich divákov táto rozprávka za stovky miliónov nájde. Ak, tak už aspoň zo zvedavosti. S nadmierou informácií funguje aj princíp ich gumovania. Stávame sa k dielam chladnejšími, rýchlo zabúdame. Stávame sa iba konzumentami. Dnes už mnoho ľudí o videnom filme nerozpráva, tak ako voľakedy.

Ako vidíte budúcnosť filmu, filmovej tvorby? Kde sa dá vybadať z dnešného diania vo filmovom svete, že sa môže posunúť?
Už teraz vnímam film, a teda i filmové seriály, ako nástroj odhaľovania dokonale skrytých tajomstiev spoločnosti. Odhaľujú, čo má byť skryté. Či už ide o intrigy pri voľbe prezidentov, o tokoch peňazí, o pohybe kapitálu a s tým spojenou kriminalitou. To všetko film mapuje, predostiera divákovi na premýšľanie. Spomeňte si na TV seriál Gomorra. Autor predlohy sa musí ukrývať, je pod ochranou, lebo odkryl to, čo malo byť tabu. A za to da draho platí! Budúcnosť filmu vidím v návrate k realizmu, k dielam zo všedného života. Ľudia už majú dosť pompéznych veľkofilmov, v ktorých nenájdu ani svoje trápenia, ale ani svoje sny. Dívajú sa na sny iných a to nie je zaujímavé. Budúcnosť vidím v komornosti. V príbehoch, ktoré sa nás týkajú každý deň. Chceme v príbehoch vidieť odpovede na naše každodenné otázky existencie. Toľko zabíjania vo filmoch je už neúnosné. Ak kopírujú život, je to smutné. Ak chcú byť iba originálne, je to o to smutnejšie. A filmy pre deti je kapitola hrôzy sama o sebe. Akoby americkí tvorcovia ani netušili, čo to deti sú. Násilie iba násilie, a to predkladajú ako zmysel existencie. Mladá generácia sa zmieta v chaose hodnôt. Umenie pre ne im ten chaos ešte zvýrazňuje. Žiaľ. Vyhovárame sa na dobu, ale nie sme schopní vyhovárať sa na ľudí. Vinníci sú anonymní!