Nič nie je večné

Biblia a čas
O tom, že nie je také obdobie, ktoré by malo večné trvanie, sa vedelo už dávno-pradávno. Napísal o tom aj kráľ Šalamún, ktorý si podrobne všímal ľudstvo a princíp fungovania spoločnosti. Svoju múdrosť vtesnal do starého zákona a vložil ju do knihy, ktorá sa pozná pod názvom Kazateľ.

„Všetko má svoj čas a každé počínanie pod nebom má svoju chvíľu: Je čas narodiť sa i čas umierať, čas sadiť i čas vytŕhať zasadené; čas zabíjať i čas uzdravovať; čas búrať i čas stavať; čas plakať i čas smiať sa; čas horekovať i čas radovať sa; čas odhadzovať kamene i čas zbierať kamene; čas objímať i čas vyhýbať sa objímaniu; čas hľadať i čas strácať, čas zachovať i čas odhadzovať; čas roztrhať i čas zošívať, čas mlčať i čas hovoriť. Čas milovať i čas nenávidieť, čas vojny i čas pokoja."

Je to dôležité
Pokiaľ sa človek zahľadí do pravdy o nevečnosti, potom by si mal nechať do dlane vtisknúť to, bez čoho sa nezaobíde.
Po prvé, ak je prítomnosť krajšia ako v rozprávke, je pravdepodobné a, žiaľ, aj dané, že skôr či neskôr nastane obdobie trochu kritickejšie. I preto by sa v šťastí mala nazbierať hotová rieka sily, vďaka ktorej sa potom prečká aj najbúrlivejšia búrka. Sila sa získava od Boha, ten zocelí srdce tak, že ho nič nerozláme.

Po druhé, ak ktosi iný prežíva osamelosť, bolí ho strata milovaného alebo sa mu úspech akosi vyhýba, nech ho duša neklame. Nie, ani toto nebude trvať večne, aj tá najtemnejšia tma sa ukončí. Sľubuje to aj Biblia, ktorá upozorňuje, že občas slnko vyjde, občas sa zasa schová.

„Slnko vychodí, slnko zapadá. Náhli sa na svoje miesto, kde znova vychádza."

Znamená to toľko, že hoc by sa zdalo, že viac sa neobjaví žlté teplo a nerozžiari tvár, je to najväčší omyl. Slnko totiž čaká a nemôže sa dočkať, kedy sa opäť objaví a bude obdivované.

Aj v súžení je oporou Boh, pretože kým v šťastí rozdáva silu na neskoršie nešťastie, v nešťastí, naopak, dáva možnosť vidieť hviezdu. Či je dobre alebo zle, Boh je potrebný vždy. Nič netrvá večne. Večný je len Stvoriteľ.