Slovenka opísala, aké príšerné bolesti jej spôsobil COVID-19

Pracovali tu v jednom z miestnych hotelov. Keď sa začal po Rakúsku nekontrolovateľne šíriť koronavírus, bralo sa to stále na ľahkú váhu. "Stále som sa nad tým smiala, že je to vymyslené, že to neexistuje, ale nikomu by som to nepriala. Bolo mi hrozne zle," opisuje následnú chorobu COVID-19, ktorú prekonala. Všetko sa začalo v marci na spomínanom  hoteli. "Začalo sa to tým, že šéfka recepcie bola chorá, išla sa otestovať a bola pozitívna. Ale brali to na ľahkú váhu, tak keď jej aj prešla horúčka o dva dni, tak išla do práce," povedala Katarína s tým, že príznaky už pociťovali všetci. Preto majitelia boli nútení hotel uzavrieť. Zrazu netušili, kde sa budú liečiť, keďže rodinu nechceli nakaziť. "Tam už nastalo peklo, lebo mali sme všetky symptómy, aj ja, aj priateľ. Stratili sme chuť, stratili sme čuch. Ja som totálne nepočula, ohluchla som. Dva týždne sme sa nepohli z postele. Bolo to niečo neskutočné, neviem ani opísať, čo sme prežívali," opísala stav, s ktorým bojovali. Katarína sa snažila obvolať všetky telefónne čísla, ktoré ukazovali v televízii. No narazila na odpor nepripraveného systému. "Nikto nám nevedel pomôcť. Nikto nás nechcel otestovať, vraj je nedostatok testov. A ak môžeme dobre dýchať, ak to nie je život ohrozujúce, tak nás ani neotestujú," doplnila s tým, že až následne, po tom, ako sa vyliečili, boli otestovaní.  "A to sme už boli negatívni," vysvetlila s tým, že istotu, že prekonali COVID-19 majú len vďaka porovnávaniu toho, ako sa cítili. Ale všetkých ostatných kolegov od nás, zo Srbska, z Chorvátska, ich testovali. Tam to bolo trošku na inej úrovni. Všetci boli pozitívni a mali rovnaké symptómy ako my."

Obrovské bolesti

Kysučanka opisuje, že prvotné znamenie, že sa v ich organizmoch deje niečo zvláštne, bolo pri očiach. "Začalo to mne a priateľovi tým, že nás začali bolieť oči. Bola to katastrofa. To štípalo, pálilo, ja som si myslela, že mi vypadnú. Potom sme stratili chuť, čuch, ja som totálne ohluchla, nič som nepočula. A priateľ mal totálne bolesti svalov," rozpovedala sa s tým, že akokoľvek sa snažili, nenašli nikoho, kto by im prišiel pomôcť. "Povedali nám, že ak nemáme veľké horúčky, tak s nami nemôžu nič robiť. Ale dva týždne sme sa nepohli z postele," dodala a doplnila, že dvakrát počas dvoch týždňov plných múk prišla za nimi jej sestra a nechala im potraviny pred dverami. "A tak nejako sme sa z toho dostali len pomocou tabletiek od bolesti," dodala s tým, že bolesti, aké prekonali, nedokážu s ničím porovnať. "Ja mám veľmi slabú imunitu, mám stále chrípku, angínu, ale ja to neviem porovnať s ničím. Ja som si myslela, že zomriem. Bolo to hrozné. Stále som sa nad tým smiala, že je to vymyslené, že to neexistuje, ale nikomu by som to nepriala," povedala s tým, že jej bolo neskutočne zle. Nevedela ani premýšľať, nedokázala sa ani umývať. "Za tie dva týždne som bola raz v sprche. Človek nemá žiadnu silu, je úplne bez života. My sme to proste len prespali, v totálnych bolestiach. Ale šialené bolesti," povedala s tým, že ona sa s chorobou trápila až 17 dní. "U priateľa to trvalo možno týždeň, možno desať dní. A u mňa tých 17 dní bolo hrozných, katastrofálnych," doplnila s tým, že neustále kontaktovala pohotovosť, lebo už si nevedela sama pomôcť. "Stále mi hovorili, že ak nemáte nad 40 stupňov horúčku, ak to nie je život ohrozujúce, tak, bohužiaľ, nie," spresnila. Choroba sa prejavovala aj po estetickej stránke, keďže sa jej lúpala pokožka a obaja mali červené fľaky po celom tele.

Aj trvalá strata chuti

Katka s priateľom sa zaujímali o to, čo im je. Testy absolvovať nemohli, nepomohla ani snaha písať rôznym politikom. Preto študovali rôzne články, kde sa o symptómoch písalo. "Strata chuti, strata čuchu, bolesť hlavy, bolesť očí, tak my sme vedeli, že sme chorí," povedala s tým, že diagnóza sa im potvrdzovala po telefonátoch od oficiálne potvrdených kolegýň. "Sú pozitívne a majú rovnaké symptómy ako my. Tak sme vedeli, že to je proste ono. Ale nedá sa to porovnať asi z ničím. Ja som nikdy predtým nič podobné neprežila," dodala s tým, že napríklad hluchá bola niekoľko týždňov. "Napríklad kolegyňa, ktorá bola s nami tiež, tak má stále stratu chuti. Bohužiaľ, chuť sa jej nevrátila." Keďže po odchode z Rakúska nechceli ísť domov, museli hľadať miesto, kde sa budú liečiť. Chceli nejaký podnájom, ale všetci sa báli. Jediný, kto im bol ochotný prenajať, bol istý pán, ktorý im ponúkol garsónku v centre Žiliny. "Za 17 dní 700 eur. Bez televízora. Ale vravím, čo už iné mám robiť, tak aspoň niečo," povedala so smútkom v hlase, lebo inde sa stretli len so zamietnutím. "Ľudia to fakt tak berú, že sme nejakí prašiví, alebo niečo. Bolo to ťažké," dodala s tým, že jediný následok, o ktorom v súčasnosti vie, má kolegyňa, ktorej sa ani po čase nevrátila citlivosť chuťových receptorov.

Dnes je Katarína opäť v Tirolsku, hoci sa vírusu veľmi bojí. Aj preto nosí rúško aj tam, kde iní nenosia. "Pretože mám veľký strach. Ale tí ľudia, ktorí to nezažili, to ešte stále berú s takým odstupom, že to je sranda a neveria tomu," dodala s tým, že keďže chorobu prežila, nik ľahostajný ju nepresvedčí, že to nie je nič vážne. A to napriek tomu, že predtým tomu ani ona sama príliš neverila. "Stále som si myslela, že to je kvôli tým finančným, politickým problémom a neviem, čo všetko. Stále som to brala tak, že to je veľký hoax, že si z nás robia srandu," dodala s tým, že teraz majú skúsenosť, ako veľmi je COVID-19 nebezpečný. "Ani neviem k čomu ho prirovnať, bolo to niečo hrozné, čo by som už v živote nechcela zažiť," uzavrela Katarína Zemánková.