Bývalý brankár sa takto pripravuje na extrémne podmienky

Niekedy sme po tých uliciach všade hrávali. Bol taký zdravý fanatizmus. Ja som napríklad založil vlastnú ligu. Každá ulica mala svoj tím. Ten fanatizmus bol v nás. My sme po silvestrovskej noci išli ráno odhadzovať sneh, lebo sa hralo semifinále.

Ja hovorím, to bola krásna doba. Deti žili svoj život. Dnes je úplne iná doba. Dnes sa na uliciach hrať nedá. A ak nemajú športoviská, tak zase je to o tom: dnes sú deti naučené, že ich všade niekto privezie. Rodičia sa boja deti poslať niekde samé. Nehovorím, že ja som iný. My tým, že sme to nemali, tak sa snažíme tým deťom pomôcť až do krajnosti.

To bystrické nadšenie bolo aj vidieť na výsledkoch, veď tých hráčov, ktorých mala Banská Bystrica v NHL, ten rekord, že najviac hráčov z jedného mesta v NHL.

Áno. Ja si pamätám, že bola pocta sa dostať do dorastu. Neviem, či si to ešte oni tak uvedomujú. Keď sme dostali prvé dresy, tak sme ich bozkávali, lebo sme mali prvé naše dresy s klubovým znakom. Neverím, že dnes to niekto takto urobí, lebo je iná doba. A preto my tak pekne na to spomíname. Ktovie na čo budú oni spomínať.

Keď ste začínali s hokejom, tak vás do toho dotlačili rodičia, ale sám?

Ja som chodil na lyžovanie. Ale celý život som chcel hrať hokej. Keď som videl na ulici hrať starších chlapcov hokej, tak pre mňa to bolo niečo. Celý život som chcel hrať. Ale bol som slabý. Do siedmej triedy som nechytal ani jeden zápas. Čo tieto deti, keď som im to hovoril, tak to nešli pochopiť. Dodnes si pamätám, že boli štyria brankári, jeden potom odišiel, tak sme zostali traja. A ja som bol najslabší.

Muselo to byť frustrujúce.

Ale miloval som tréningy. Ja som mal hodiny odtrénované. A veľmi mi pomohol Jano Timko, ktorý bol veľká hviezda v mládežníckom hokeji. A on býval na tej ulici, kde ja. Raz u mňa zazvonil pri dverách a ja som bol z toho hotový. Ja som ho poznal, ale on dlho ani netušil, kto som. Zrazu zistil, že som brankár a potreboval strieľať na brankára. Tak v lete ma zobral v štyridsiatkach teplotách a sme celé leto strávili strieľaním na bránku. Všetci boli na pláži a my sme strieľali. On bol tréningový fanatik.

Opäť sme pri tom fanatizme.

A ja som prišiel na ľad a bol som zrazu najlepší brankár. Ja som sa nikdy nepovyšoval nad nikoho, ale odvtedy som chytal v podstate až kým som nešiel do extraligy, na ktorú som nemal. A potom som už chytal v Bystrici. Ja som bol maličký a mal som preto všetko vydreté. Aj svojím vlastným deťom hovorím, že ja som celý život nemal talent a všetko som si vydrel.

Ale tá výška vás prenasledovala.

Keď som bol skúšať v Amerike, tak mi presne povedali, keď som prišiel na letisko, že nejaký malý brankár. To som prišiel do mužstva, kde masér bol o hlavu vyšší ako ja. Bola to farma farmy. Boli sme farma Utah Grizzlies, teda tak, kde bol Vlado Országh na farme, tak my sme boli ešte pod nimi. Bol som tam päť týždňov na skúške. A práve tam prišlo to prvé vytriezvenie, že nie si až taký dobrý, ako si myslíš. Vtedy som pochopil, že môžem byť akokoľvek šikovný, oni majú presne toto, že malý brankár nikdy nebude veľký a veľkého chytať naučíme.

Brankári zvyknú bývať čudáci a vy máte tiež mnoho špecifík. Keď sa napr. teraz pozrú na vás a vašu bradu, možno tiež povedia, že ste trochu zvláštny.

Áno. Ale ja som si nikdy z toho veľa nebral, čo mi ľudia hovoria, takže mne sa páči tá severská mytológia, ja vlastne tri roky chodím len v kraťasoch. Čiže celú zimu som strávil v kraťasoch. Už štyri roky. Ja nemám dlhé nohavice. Asi jedny mám na pohreb.

Musíte byť dosť otužilý.

Ani nie otužilý. Ale ja keď začnem niečo robiť, tak driem. Z jedného dňa na druhý som sa rozhodol a keď to iný ľudia zvládnu, musím to zvládnuť aj ja. A zase v lete milujem, keď je niekto v lete extrémne oblečený, dám si na seba saunu a trénujem v tom.

Pokračovanie nabudúce. Prečítajte si aj prvú časť rozhovoru s Jarom Majzelom.