Za to, v čo veril, sa nehanbil žiť, za pravdu bol ochotný aj zomrieť.
V predvečer
Svetozár Hurban Vajanský začal obohacovať svet v januári roku 1847 a z neba bolo zariadené, aby sa jeho narodenie udialo v predvečer revolúcie. Ktovie, možno práve i to potom zapríčinilo jeho po boji tlčúce srdce a spôsobilo vývoj povahy, ako aj celkový náhľad na spoločnosť. Zaplakal ako prvé dieťa Jozefa Miloslava Hurbana, ale zďaleka to nebol potomok posledný, to veru nie. Súrodencov bolo potom deväť a nielen otec, ale i matka Anna, sa nazvŕtali, aby dávali domácnosť do poriadku tak po stránke výchovnej, ako aj finančnej.
Svetozár dostal nezvyčajné meno, ale nebolo mu dané náhodou, pomenovaný bol podľa významného národovca pochádzajúceho zo Srbska. Jeho otec namútil vody v národe, bol jeden z onej slávnej trojice a po boku mu stál Ľudovít Štúr a Hodža. Rodina sa pre otcove myšlienky aj rozdelila, ale, našťastie, neskôr sa opäť dala dokopy. Prežila sa aj nejedna tragédia, pretože niektoré z detí pomreli v mladom veku.
Nebol vzorný
Býva nepísaným pravidlom, že muži hlásajúci vášnivé ideály, vynikali v škole a spoza lavíc trúsili múdrosť. U Vajanského to nie celkom platí, vzorným žiakom totiž rozhodne nebol. Mal dokonca také zlé výsledky, že niekoľkokrát sa presunul z jednej školy do inej. Pomohla až tvrdo namierená výčitka Karola Kuzmányho, ktorý si ho vo Viedni dal predvolať do kancelárie. Tam mu kázal prečítať úryvok, a keď ho Vajanský neprečítal uspokojivo, namieril voči nemu jedno obvinenie za druhým, neštítil sa ani zvýšiť hlas.
Vďaka tomu napokon aj zmaturoval a bez akýchkoľvek ďalších ťažkostí doštudoval právo.
Pri práve však neskončil, zlákala ho žurnalistika.
Narobil rozruch
Keď sa Vajanský objavil ako osobnosť a bol dobre poznaný a vnímaný, prepukla vlna pravej a nefalšovanej kritiky. Rád vyprovokoval polemiky, veď názory prejavoval tak nekompromisne, že bol trikrát väznený a zažil v cele aj krutosť, aj miernosť. Niet sa ale čo čudovať, veď sa stačí rozpomenúť na to, kto mu bol otcom a ihneď každý pochopí, že to mal jednoducho vpísané v krvi. Okrem toho posunul vpred nielen poéziu, ale aj prózu.
Pravda, bol aj ženatý a aj jemu samému bolo dopriate stať sa otcom. Veľa sa však zdržiaval mimo rodiny, a to nielen pre trojnásobné potrestanie, ale i preto, že rád cestoval.
Zanechal obrovskú stopu
Posledný výdych sa zaznamenal 17. augusta 1916 a je prekvapujúce, že smrť bola v protiklade k jeho životu. Kým dýchal, každý o ňom vedel, keď ale zomieral, bolo to tiché, takmer nenápadné. Nedočkal sa síce toho, po čom tak bažil a nezažil ani koniec prvej svetovej vojny a oslobodenie jeho vlasti, ale i tak zanechal obrovskú stopu, ktorá je hodná nasledovania. Ukázal, že biť sa dá nielen mečom, ale pokojne postačí aj pero, ak je dobre naostrené.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies