V tomto patrí Slovensko k úplne najlepším na svete

Takže po vyštudovaní školy sa raz deti môžu uživiť aj ako predvádzací sokoliari.

Dá sa aj v tom sokoliarstve. Ak niekto má záujem, dá sa tým živiť dlhodobo, aj celoživotne, len je to teda trošku zložitejšia cesta. Ale na škole ide hlavne o to vytváranie tých vzťahov k zvieratám a zodpovednosti.

V praxi to vyzerá ako?

Naši žiaci majú prideleného svojho dravca o ktorého sa starajú a je to teda aj čistenie, kŕmenie, je to lietanie, všetka starostlivosť o dravca, takže učia sa aj ten zodpovednosti a trávia tam aj veľa voľného času. Deti chodia aj cez víkendy, tak, ako aj dnes tu máme študentky, takisto každý deň si prídu nakŕmiť, vyčistiť a postarať sa o to zviera. Takže vytvára sa aj tá zodpovednosť, ktorá v dnešnej dobe veľmi často chýba.

Čo také najnebezpečnejšie sa vám stalo s týmito dravcami? Možno vám ušiel niekedy.

Stáva sa, že uletia. My sa tomu snažíme zamedziť v čo najväčšom množstve. Je to práve z toho dôvodu, že tento dravec sa vo voľnej prírode neuživí. Väčšinou, už pri väčšom hlade, začne vyhľadávať ľudskú spoločnosť, priletí k ľuďom. Má na nohe identifikačný krúžok, takže keď nám uletí, tak nám vedia zatelefonovať.

Takže je to uľahčené.

Navyše používame telemetriu, takže dohľadať ho vieme. Našou úlohou je čo najrýchlejšie ho nájsť, pretože naozaj tú potravu si on sám v tej prírode nevie. A sú to väčšinou rôzne naplašenia, takže keď sa niečoho zľakne, tak väčšinou uletí.

Čo tu najviac dravcovi pomáha?

Stávajú sa aj úrazy, samozrejme, patrí to k tomu. Dravce sa nedajú skrotiť. Dravce vždy majú svoj vlastný rozum. Vytvára sa hlavne vzťah medzi sokoliarom a dravcom, na tom princípe, že sa zbavuje svojho strachu človeka a vlastne si zvyká priamo na tú rukavicu, na ktorej je zvyknutý prijímať potravu, takže rukavica je pre neho miesto pokoja, miesto, kde sa nachádza potrava, je k tomu odmalička učený a preto s tou rukavicou naozaj nemá problém. Ale môžu sa stať úrazy, keď napríklad nohu chytí za ruku, alebo ďobne, uškrabne.

Ale deti, pravdepodobne, nedostanú hneď to najnáročnejšie.

Deti začínajú s tými najmenšími – sovičkami. Až postupne, tie vyššie ročníky, ôsmy, deviaty, pracujú s tými orlami. A tam už treba dávať pozor. Ale tie skúsenosti, samozrejme, už majú nabraté, takže vedia ako si majú dávať pozor, ale základná sokoliarska premisa, že vždy, keď sa niečo stane, vždy za to môže sokoliar, nie dravec. Pretože my musíme počítať s divokosťou toho dravca.

Koľko dravci zjedia počas jedného predstavenia?

My kŕmime väčšinou kuracím mäskom. Sú to vyradené kohútiky z liahne. Takže by skončili v kafilérii. Preto je to aj ekonomicky výhodné mäsko a zároveň aj výživné. Ale obmieňame. Žerú aj prepelice či potkany. A počas takého jedného lietania, taký orol približne tých sedem myšiek, obrazne povedané, pri tom jednodňovom lietaní. Mexický jastrab žerie také 4 myši za deň. Sokol okolo piatich a plamienka driemavá tak jednu-dve.

Takže im takto zabezpečujete aj viac zdravia.

Je to denná kŕmna dávka. Keďže vo voľnej prírode dravec loví svoju korisť, nažerie sa doplna, veľakrát aj týždeň sedí a vlastne iba trávi. A my práve naopak, máme určenú letovú dráhu, každý deň ich vážime na váhe, aby sme vedeli, kde sa kondične nachádzajú, určujeme teda letovú váhu. A každodennú kŕmnu dávku prispôsobujeme tomu, aby si túto váhu držali.

Toto ich aj motivuje?

Je to ideálna váha medzi hladom, keď má záujem lietať, zároveň nie je príliš hladný, lebo by zase nevládal lietať, keď je prežratý, tiež nevládze lietať. Takže určujeme tú presnú kŕmnu dávku. A vďaka tomu naše dravce lietajú viac, ako vo voľnej prírode.

Tak sa majú ako v bavlnke.

A práve to je to najkrajšie, aspoň podľa mňa, na tom sokoliarstve, to neviditeľné puto, keď ten dravec naozaj dostane tú voľnosť každý deň a aj tak sa vráti, pretože si uvedomuje tu ľahkú korisť na tej rukavici, že vlastne to mäsko dostal iba za to, že prišiel a nemusí loviť.

Prečítajte si aj prvú časť rozhovoru s Ondrejom Strakošom o sokoliarstve a jedinečnej škole.

Pokračovanie nabudúce.