Pokračujeme v rozhovore s motivátorom a bývalým hokejovým brankárom Jaroslavom Majzelom, ktorý pôsobil najmä v hokejových kluboch z Banskej Bystrice a považuje sa za miestneho patriota.
Podpora rodiny je pre zažínajúceho hokejistu to najdôležitejšie?
Ja som zažil presne to, že moji rodičia sú najlepší na svete. A to stále hovorím. A oni žili len pre nás. Pre mňa, pre sestru. Ja som mal veľkú podporu. Aj keď videli, že nikdy do ničoho ma netlačili, nebolo ma treba do hokeja tlačiť. Ale mal som veľkú podporu. My sme doma nemali nič. Ostatní mali autá kúpené, byty porobené, ja som bol jediný v Bystrici, ktorý mal vlastnú výstroj. Lebo rodičia mi kúpili.
A to bolo vtedy tiež isto drahé.
Rodičia mi kúpili suspenzor. Najdrahší bicykel stál tisíc korún, tak ja som mal suspenzor za 1500 korún. A celý život som chcel len to jedno, aby som im to vrátil tým hokejom. A svojím spôsobom som im to vrátil tým, že som si tým hokejom splatil byt, kúpil auto a nemám pôžičky.
Pritom pôsobíte veľmi skromne.
Ale nikdy som nezarábal obrovské peniaze. A napriek tomu som vďačný. Všetko, čo viem, všetko, čo som sa naučil a všetko, z čoho ťažím, je hokej. Preto, keď môj syn prestal hrať hokej, tak pre mňa to bola veľká facka. Ja som nevedel, čo on, chudák, bude v živote robiť. Lebo mne všetko usmernil hokej.
Aké je to teraz?
Teraz som si zvykol bez toho hokeja. A keď idem okolo štadióna, ta ho ani nejdem pozrieť. Ale nie preto, že som zanevrel, ale preto, že stále v srdci je ten hokej. A radšej tam nejdem, ako by som sa mal trápiť. Aj teraz. Keby ma dnes zavolali, že mám ísť chytať za Banskú Bystricu, tak by som bol schopný 24 hodín trénovať, aby som za tú Bystricu chytať mohol.
Ale určite by sa hodil nejaký exhibičný zápas. Do toho by si išiel?
Už nemám výstroj. Tento rok som predal, lebo už som mal takú výstroj, že už ku všetkému, čo sa týka hokeja, som mal veľký vzťah. A tá výstroj si nezaslúžila byť desať rokov v pivnici, lebo bola vynikajúca. Ja to tak beriem, že som posunul ďalej a ja by som už na ľad nešiel.
Dali by vám ho. Požičali.
Ja som bol vždy taký, že vo svojom. Veľmi často ma volajú na ten ľad. Ale ja keď niečo robím, tak buď poriadne, alebo vôbec.
Ale korčuľovať nezabudnete.
Korčuľovať nie, ale predsa už, telo... Najhoršie na tom je, že tým, že som robil trénera, ten mozog sa tak vyvinul, že kopu vecí som robil lepšie. Lebo tým, že som to driloval denne deti, vždy som im to ukazoval, tak som bol taký nadupaný v tom, lebo aj suché tréningy a všetko, lebo to som presne vedel, čo mám na tom ľade robiť. Ale už som ten hokej nikdy nehral.
Ale pomáhalo to aj mladým hráčom, že ste všetko dobre vysvetlili.
Toto by možno pomohlo tým brankárom, že vzájomne by sme si pomohli. A zažil som prvý rok, keď bola Bystrica v extralige, tak tu bol brankár z Prahy. Chodil ku mne na tréningy. Nikdy netrénoval individuálne. A dozvedel sa, že individuálne trénujem, tak chodil ku mne na tréningy. A zhodou okolností s Patrikovym Lamperovým bratom som ich dal do dvojičky. To bola radosť sa pozerať.
Prečo?
On chcel byť pred ním, ako muž sa chcel pred ním ukázať.
Pokračovanie nabudúce.
Prečítajte si aj predchádzajúcu časť rozhovoru s Jarom Majzelom.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies