Neobyčajný príbeh jednej obyčajnej ženy

Pravdepodobne bol studený vzduch a ktovie, aká atmosféra vládla v spoločnosti. Viem len toľko, že som sa prvý raz nadýchla 5. novembra a svet som privítala s veľkým plačom a malým očakávaním. Ako bábätko som nemohla ani tušiť, čo mi budúcnosť prinesie.

Trochu iná
Genetické dedičstvo jednému zabezpečí to, druhému ono, mne darovalo zelený zákal. Diagnóza ma predurčila na inakosť a to najmä vďaka operácii, počas ktorej sa vraj čosi nepodarilo a ja som po prebudení získala konečný rozsudok - stala som sa úplne nevidiacou.

Musela som sa, tak ako aj zvyšok rodiny, vyrovnať s tým, čo bolo neodvratné.

A boh? Och, nie, na toho sa nenašlo jediné pekné slovo. Nikto ho nehľadal, každý mal iný spôsob, ako čo najlepšie prežiť. Otca zamestnávala závislosť na alkohole, kým mama verila v Lenina. Komunistická ideológia jej vyhovovala a o tom, že existuje tvorca neba aj zeme, akosi nechcela počuť.

Nehoda
Keď som získala plnohodnotné členstvo vo vzdelávacom systéme a zmenila sa na žiačku základnej školy, hendikep ma odlúčil od domova. Posunul ma do internátnej inštitúcie, ktorej úlohou bolo naučiť ma braillovo písmo a všeličo iné, bez čoho sa nevidiaci jedinec vo svete nezaobíde.

Pamätám si, ako som sa týždeň čo týždeň tešila na návrat domov, a súčasne nezabúdam ani na obavu, čo ma v rodinnom prostredí neminie.

"Prepáčte, že ruším uprostred noci," zaklopal raz príslušník polície na dvere. Oslovil mamu, otec sa doma nezdržiaval, ale koniec koncov na tom nebolo nič neobvyklé.

"Áno?" mamin hlas bol zastretý spánkom.

"Váš manžel mal nehodu. Riadil pod vplyvom alkoholu a jeho stav je kritický."

Lekár predpovedal smrť.

Modlitba
V rovnakom období sa moja babka rozhodla pre pravidelnú návštevu cirkvi. Vzťah s Bohom začala považovať za seriózny, a tak požiadala kazateľa, aby predniesol modlitbu.

Bola mu povolená návšteva v nemocničnej izbe, sprevádzali ho i ďalší misionári, ktorí verili, že Boh je schopný učiniť zázrak. A on ho aj učinil. Otec prežil a dokonca sa na ňom nepodpísal nijaký následok.

Niečo sa zmenilo. Mama odhodila Lenina a uverila v niekoho väčšieho. Rodina získala inú podobu a ja som to ticho sledovala. Aj ja som každú nedeľu vstupovala do cirkvi, spoznávala som Bibliu a zvykala si na kresťanské obyčaje.

Ostávala som však naďalej chladná. Snívala som malý sen, že jedného dňa dokážem čosi veľkolepé. Myslela som si, že Bohu stačí kontakt so mnou v rámci bohoslužby a že nič viac odo mňa žiadať nesmie.

Šok
Potom ale na rodinu doľahla ďalšia rana. Bola som tínedžerka, keď ochorela sestra. Mala som byť šťastná a posilnená mladosťou, napriek tomu som sa vzdávala. Nenávidela som spánok, pretože ma prenasledovala jedna nočná mora za druhou a rovnako som znenávidela aj deň, pretože mi akosi nevedel nič ponúknuť. Naplánovala som si, že budem trpieť bulímiou, zdalo sa mi to ako celkom dobrý nápad.

Našťastie, zachránil ma ten, ktorého som predtým odmietala. V úzkosti, ktorou som bola preplnená, som si uvedomila, že ak by mi Boh dokázal dať viac, potom mu to dovolím.

Myslím, že som trávila čas v kúpeľni, keď som si kľakla na kolená a poprosila Stvoriteľa o pomoc.

Nie, nezaznel nijaký hromový hlas z neba a ani sa zem neotriasla. Zmena prebiehala nenáhlivo, ale dostavila sa.

Boh dal zmysel tam, kde som ja nijaký nevidela. Posilnil ma, keď som si musela vybojovať miesto na strednej škole a urobil zo mňa spisovateľku. Za všetko, čo mám a čím som, vďačím iba jemu. Nemám dokonalý život a nie raz ma stretlo nešťastie.

Mám však dôvod zobudiť sa a veriť, že ma napriek všetkému čaká pekná budúcnosť.