ROZHOVOR: Slovensko patrí v chanbare medzi svetovú špičku, môže za to charizmatický učiteľ

Ako si sa dostal k tak atypickému športu, akým je chanbara?

Bolo to v roku 2015, v rámci našej celosvetovej organizácie SPOCHAN – športová chanbara. Bojovým športom sa venujem celý život. V dvanástich rokoch som začínal s taekwondom (kórejské bojové umenie a šport). Na univerzite v Banskej Bystrici som začal cvičiť wing tsun (čínske bojové umenie) a eskrimu (filipínske umenie s palicami), ktoré som cvičil aj u nás v Rimavskej Sobote. V roku 2015 som si dal od bojových umení pauzu, trvala asi rok a pol. Viac som sa v tom čase venoval športovej streľbe, ale niekde vo vnútri som cítil, že mi  niečo chýba. Tak som hľadal ďalej. V jeden deň sa ale všetko zmenilo, spomínam si na to, ako by to bolo včera. Na Facebooku som našiel plagát, kde bol zobrazený bojovník v kimone, ktorý drží v ruke niečo ako meč, resp. palicu. Bol to plagát majstrovstiev Slovenska 2015, ktoré sa konali v Košiciach.

Zaujalo ma to, keďže som 9 rokov robil eskrimu, čo je vlastne sebaobrana s palicami, mečmi, nožmi, so všetkým, čo môžete chytiť do ruky. Takže nejaké základy som už mal. Zatelefonoval som na číslo, uvedené na plagáte, a ozval sa mi môj budúci reprezentačný tréner, Boris Lieskovský ml., ktorý je zakladateľom športovej chanbary na Slovensku spolu s jeho otcom a pár nadšencami zo Slovenska. Spochan (skratka pre športovú chanbaru, pozn.) je veľmi zaujímavým športom. Napriek tomu, že na Slovensku je toto bojové umenie ešte v plienkach, históriu vo svete už má celkom slušnú. Koncom tohto roka by sa mali uskutočniť už 45. majstrovstvá sveta, tradične v Japonsku, (väčšinou v Tokiu, tentokrát by to malo byť v Jokohame). Chanbaru do Európy ako prví priniesli pred 25 rokmi Francúzi. Môžeme teda povedať, že si ma toto krásne športové umenie našlo samo.

Prečo si sa napokon rozhodol pri chanbare zotrvať?

Po tom, ako som zavolal Borisovi, som zistil, že aj u nás v meste funguje športová chanbara. Zhodou okolností ju sem do Rimavskej Soboty priniesol Miroslav Bitala, ktorý ju začal vyučovať v mojom bývalom taekwondovom klube (dnes fungujeme pod názvom Falcon TKD Rimavská Sobota). Ešte v ten istý týždeň som sa hlásil na prvom tréningu. Mnoho skúseností som si priniesol zo súťaženia v eskrime, zvládnuť som musel akurát pravidlá, ktoré v chanbare platia. Na druhý deň od prvého tréningu som absolvoval svoje premiérové preteky. V tímovom hodnotení sme skončili na krásnom 2. mieste, zatiaľ čo v jednej z disciplín sa mi podarilo obsadiť 4. miesto. Tieto výsledky ma nakopli vpred a cítil som, že som sa v spochane našiel.

Vďaka tomuto športu si precestoval mnoho krajín. Kde všade si bol?

Okrem Slovenska som precestoval Maďarsko, Česko, Poľsko, Francúzsko a Taliansko dvakrát, Holandsko, Bielorusko, v Japonsku som bol trikrát. V Európe to boli veľké medzinárodné súťaže a majstrovstvá Európy, v Japonsku tradične majstrovstvá sveta.

Máš aj nejaké zaujímavé príhody z ciest?

Myslím si, že každá cesta má svoje čaro, hlavne keď idete s deťmi a s rodičmi na veľké súťaže. Čo sa týka Japonska, let tam trvá 15 -17 hodín aj s prestupmi. Z bodu A (Rim.Sobota) do (Tokia) to celkovo môže byť 23 až 26 hodín. Už len to je jedno „brutálne“ dobrodružstvo. V roku 2016 sme cestovali do krajiny vychádzajúceho slnka v trojici. Priniesli sme domov dve medaily, dokonca aj zlatú. Neskôr som tam  cestoval väčšinou s Laurou Dávidovou, ktorá sa už v trinástich rokoch stala majsterkou Európy (2017), pričom v rokoch 2018 a 2019 získala na MS tri bronzové medaily. Práve tieto úspechy urobili naše výlety ešte sladšími. Japonsko a tamojšia kultúra je celkom odlišná od našej, veľmi sa mi zapáčila miestna mentalita a ich spôsob života. Ak budete mať niekedy šancu navštíviť túto krajinu, neváhajte.

Za pár rokov si stihol triumfovať prakticky všade. Aké sú tvoje najväčšie úspechy?

V roku 2016 som sa stal majstrom Európy a aj majstrom sveta v kategórii KYU (nižšie pásy, niečo ako amatéri), v disciplíne chocken morote (dlhý meč obojruč, niečo ako katana). V roku 2019 som už súťažil v kategórii DAN (čierne pásy). V tom istom roku som sa stal vicemajstrom Európy v disciplíne tanto (nôž) a majstrom sveta v čiernych pásoch (1.DAN), v disciplíne nito (dlhý a krátky meč). Na konci roka som sa zúčastnil ešte jedného veľkého medzinárodného turnaja vo Francúzsku, odkiaľ som si domov priniesol tri medaily, z toho jednu zlatú.

Po tom, ako som sa stal majstrom sveta, nebolo ľahké sa opäť pripraviť na tak veľký a kvalitný turnaj, ale podarilo sa. Celkovo som zatiaľ od roku 2016 vybojoval na najväčších turnajoch sveta 11 medailí. Minulý rok sme kvôli pandémii prišli o MS v Tokiu, ale na konci roka sa mi podarilo vyhrať medzinárodnú súťaž s názvom Stay Safe Online Competition v kihondose (súborné cvičenia – kata), ktorú organizovali naši českí susedia. Zúčastnilo sa jej 9 národov, v mojej kategórii bolo okolo 20 športovcov. Výhra bola pre mňa obrovským zadosťučinením po náročnom roku.

Takisto som 10-násobným majstrom Slovenska, dvakrát som vyhral slovenskú ligu, štyrikrát majstrovstvá Česka a trikrát majstrovstvá Poľska.

Okrem aktívnej kariéry športovca pracuješ aj ako reprezentačný tréner v chanbare. Aká je to skúsenosť?

Funkciu repre trénera vykonávam od januára 2019. Je to obrovská zodpovednosť. Mojou úlohou je vyberať a pripravovať najlepších športovcov zo Slovenska na tie najväčšie súťaže. Odovzdávam im svoje skúsenosti a posúvam ich tak ďalej. Našťastie sa nám to darí celkom dobre, keďže sa od roku 2016 pravidelne zúčastňujeme najväčších súťaží na svete (MS, MS, SH,EH) a vždy sa odtiaľ vraciame s nejakými medailami. Doteraz sme nazbierali okolo 40 medailí a niekoľko titulov.

Veľmi dobrú prácu odviedol môj bývalý reprezentačný tréner, Boris Lieskovský ml., spolu so svojím otcom, ktorý je aj prezidentom našej asociácie, a takisto tréneri z ostatných klubov, ako sú Jana Babinská, Matej Babinský, Lukáš Bosák, Eva Bosáková, Dajána Čomorová a môj asistent z Rimavskej Soboty, Ladislav Laššák. Bez nich by to nešlo.

Osobne sa považujem za most medzi našou asociáciou a svetovou organizáciou. Čo sa týka dnešnej mládeže, je to iná generácia než naša. Povedal by som, že sú niekde inde, sú vnímavejší, sebavedomejší ale aj citlivejší. Vďaka sociálnym sieťam sa vedia lepšie predať a to považujem za výhodu. Mojou úlohou je vytvoriť im čo najlepšie podmienky pre ich rast a vývoj. Ako tréner sa snažím dbať na disciplínu a tvrdosť, teda na aspekty, ktorú budú môcť využiť aj v bežnom živote. Chcem, aby boli šampiónmi v telocvični, ale aj v súkromí. Chcem, aby sa nebáli zlyhania. Chcem, aby sa po neúspechu vždy postavili na nohy. Neustále im pripomínam, aby kráčali za svojím cieľom. Chceme z nich vychovať morálne vyspelých jedincov, ktorí počas života nikdy nezabudnú na šport, pretože úzko súvisí so zdravím a psychikou. Obzvlášť v dnešnej dobe je to dôležité, mladí sedia za počítačmi a narastá počet depresií.

V súkromí si učiteľom. V klube Falcon navyše trénuješ deti. Aký je rozdiel medzi trénovaním v reprezentácii a trénovaním mládeže?

Byť trénerom nie je jednoduchá záležitosť, ale o to krajšia. Pochádzam z učiteľskej rodiny, aj manželka a jej mama so sestrou sú učiteľky, takže toto povolanie mi je asi súdené. Vyučovať bojové umenia som začal ešte počas štúdia na vysokej škole v roku 2004, keď som robil asistenta trénera vo Wing Tsun klube  v Banskej Bystrici, neskôr v Rimavskej Sobote. Byť učiteľom/trénerom je pre mňa normálne, je to moja práca. Keď som dostal takúto príležitosť, väčšinou som ju aj využil. Deti sú dnes iné než v minulosti, v niečom lenivejšie, náročnejšie, ale elán, ktorý majú v sebe, za to stojí. A keď sa naučia využiť v praxi to, čo sa naučia, som veľmi hrdý.

Čo ťa baví viac?

Najviac ma baví učiť deti, celý ten proces - príprava na súťaže, samotné súťaže, úspech, porážky, mentálna,  taktická, kondičná príprava, disciplína, jednoducho vychovávať a formovať mladé talenty. 

Ako fungujete počas pandémie?

Fungujeme podľa toho, aké sú aktuálne opatrenia. Ale väčšinou prostredníctvom online tréningov, ktoré sa nám osvedčili dvakrát do týždňa. Keď sme pred súťažou, tak trikrát týždenne. Tréningy sú rôzneho zamerania, technické, kondičné, mentálne, podľa toho, na čo sa pripravujeme. Veríme, že sa táto situácia čoskoro skončí a konečne nabehneme na normálny režim. Dovtedy ale musíme makať, keďže ani konkurencia nespí. Je to tak, že koľko do toho dáš, toľko aj väčšinou dostaneš. Našťastie deti v našom klube to rýchlo pochopili a minulý rok dosiahli krásne výsledky, keď na medzinárodných online súťažiach získali viaceré medaily (Kokény F., Gregorec M., Černák L.,), ale pochvala patrí aj ostatným, ktorí tiež makajú a je len otázkou času, kedy budú úspešní. V týchto dňoch súťažíme len v kihondose.

Aké sú tvoje športové ciele do budúcnosti?

Ak všetko prebehne dobre, koncom roka by som sa chcel zúčastniť majstrovstiev sveta v Jokohame a budúci rok ukončiť moju reprezentačnú kariéru športovca na majstrovstvách Európy 2022 v Srbsku. Naďalej by som sa chcel venovať športovej chanbare ako tréner, funkcionár a medzinárodný rozhodca a vychovávať budúcu generáciu, samozrejme kým budem vládať a bude mi slúžiť zdravie.

Zdravie a rodina sú pre mňa tie najdôležitejšie veci v živote. Mám manželku a dvoch synov. Druhý sa nám narodil nedávno, čoskoro bude mať 5 mesiacov.  Prvorodený Tomáško trénuje spochan už nejaký čas a už začína zbierať prvé úspechy, pričom má len 6 rokov. Cítim zodpovednosť nielen voči sebe a svojej rodine, ale aj voči svojej komunite a preto chcem niečo vrátiť späť spoločnosti ako tréner, funkcionár a rozhodca. Okrem bojových umení sa venujem aj športovej streľbe, som mestským poslancom a predsedom komisie športu  a mládeže v Rimavskej Sobote. Okolo športu sa točí celý môj svet. Cítim, že postupne zrejme budem musieť isté kapitoly svojho života uzavrieť, no otvoria sa nové. Bez športu a trénovania si však svoj život neviem predstaviť.