Streľba, ku ktorej nemuselo dôjsť

Nastúpil do električky a sedel bez toho, aby s niekým nadviazal očný kontakt, alebo sa pokúsil pustiť do reči. Myseľ sa túlala kade-tade, ani si nevšimol, že si k nemu prisadol neznámy muž.

Tichý hlas
Pravdepodobne by si to neuvedomil vôbec, ak by ho na cudziu prítomnosť neupozornil tichý hlas v podvedomí. „Porozprávaj sa s ním," našepkávalo mu vnútro. Inšpektor teda zdvihol hlavu a venoval pohľad neznámemu mužovi. Na jeho tvári hľadal známky toho, že by potreboval pomoc akéhokoľvek druhu, ale nech sa pozeral nanajvýš sústredene, nenašiel celkom nič. Popravde, bola tam mierna zachmúrenosť a rozrušenie, ale... Och, ako sa hanbil osloviť ho verejne pred svedkami! V snahe zatlačiť nutkanie do úzadia, rozptyľoval sa plánovaním, snívaním a spomínaním. Avšak neodbytná myšlienka mu nedala pokoj. Veril v Boha, miloval ho a poznal tajomný spôsob, akým komunikuje s človekom. Cítil, že by mužovi mal odovzdať kúsok viery, nádeje a poukázať na dar spasenia, ktorý sa získal prostredníctvom kríža. „Povedz mu niečo," nabádalo ho srdce znovu a zas. Ale inšpektor neposlúchol.

Zvuk
Muž napokon z električky vystúpil a jeho to znepokojilo. Nuž vyčkal na ďalšiu zastávku a dúfal, že cudzinca dakde stretne. Sľúbil si, že bude odvážnejší a prehovorí s ním. Uprostred chôdze ho vyrušil akýsi zvuk. Mal by ho rozpoznať hneď, ale ani dlhoročná skúsenosť s realitou, ho nikdy nepripravila o prekvapenie. Áno, počul to zreteľne. Bola to streľba a ozývala sa z parku. Okamžite sa zovšadiaľ zbehli ľudia, hnala ich zvedavosť aj napätie. Ani on nezaháľal a pridal sa k bežiacemu davu. Mŕtve telo v parku patrilo mužovi z električky. Inšpektor hlboko oľutoval, že sa postavil ľahostajne voči vnútornému presvedčeniu. Keby bol niečo povedal, keby s ním prebral jeho dušu a možnosť uveriť Bohu, nemuselo by sa to stať. Nie každej tragédii sa dá zabrániť, to je celkom isté. Hoci by človek chcel a investoval celý čas a silu, zlo zo sveta by nezastavil. Napriek tomu existuje bolesť, proti ktorej sa bojovať dá. Nič nebolí viac ako osamelosť a nič ju tak nevylieči ako láska zabalená do všímavosti. Možno bude stačiť úsmev, možno sa bude musieť minúť zopár viet, ale za pokus to stojí.