SKUTOČNÝ PRÍBEH: Prebiehal počas komunizmu obchod s novorodencami? Jana Ulrych už 51 rokov netuší, kde je jej dcéra

"Dňa 17. decembra 1970 som v Dečínskej pôrodnici porodila dievčatko, živé a zdravé. Ani mi ho neukázali, a hned ho odniesli. Na druhý deň som sa pýtala zdravotnej sestry, kedy mi ho prinesú. Sestra ma odbila, a povedala, že gynekologička rozhodne," povedala Jana. Rozhodnúť o novorodencovi mala gynekologyčka, ktorá reálne po prevoze dieťaťa na novorodenecké oddelenie, nemá dôvod rozhodovať o ďalšom postupe. 

 

 

"Tak som čakala. Nepriniesli ju ani na tretí deň. Večer okolo deviatej  som na chodbe stretla zdravotnú sestru, a spýtala som sa kedy uvidím moje dieťa, spýtala sa ma na meno, a zobrala ma do miestnosti, kde bola moja dcéra. Povedala mi nech sa na ňu pozriem, a že je krásna a pôjde so mnou domov. Bola som tam asi 5 minút, zrazu tam prišla gynekologička, a začala na mňa kričať. Vyhodila ma z miestnosti, a vynadala zdravotnej sestre,“ povedala Jana. Spomenula aj to, že na nožičke mala napísané priezvisko, ako sa to zvyklo robievať kedysi. Dieťa bolo podľa jej slov zdravé, krásne, bez známok akýchkoľvek zdravotných ťažkostí. 

 

Smutná správa

Na druhý deň, v skorých ranných hodinách, prišla lekárka, a oznámila jej, že bábätko zomrelo. "Bolo to čudné. Verila som, že nezomrela. Gynekologička mi hneď strčila do rúk nejaký papier, aby som ho podpísala. Mal to byť súhlas s tým, že nemocnica sa o všetko súvisiace s úmrtím postará, a ja nemusím urobiť nič. Cez všetky tie slzy som ani nevidela čo je na papieri, nechcela som podpísať. Lekárka chytila moju ruku, a v podstate to podpísala za mňa,“ opísala pocity Jana, ktorá vtedy v nemocnici bola v riadnom šoku. „Podpísala som. Povedala mi, že som zdravá, a za rok môžem mať ďalšie,“ dodala.

 

Príčinou smrti mal byť včasný asfyktický syndróm

Asfyxia novorodenca označuje poruchu dýchania novorodenca ihneď po narodení. Dieťa s ťažkou asfyxiou si vyžaduje okamžitú  kompletnú kardiopulmonálnu resuscitáciu (umelé dýchanie a masáž srdca), ak táto nie je účinná, podávajú sa lieky na podporu srdcovej činnosti. Častokrát stav vyžaduje intubáciu, čo je zavedenie trubičky do priedušiek, a následne umelú pľúcnu ventiláciu. My sa pýtame, ako je možné, že na tretí deň od pôrodu dieťa vyzeralo zdravé, umiestnené v detskej postieľke, bez akéhokoľvek podporného prístroja, či infúzie?

 

Táto porucha nastáva v dôsledku  nedostatočného okysličovania krvi. Prejavuje sa  modrým alebo bielym sfarbením kože, útlmom nervových funkcií.  Ako asfyktický sa označuje novorodenec, u ktorého nie je  prítomné dychové  úsilie do 30 sekúnd po pôrode, alebo nie je prítomné rytmické dýchanie do 90 sekúnd po pôrode.  Nie je to samostatná chorobná jednotka, je to súbor príznakov, ktoré môžu byť spôsobené rôznymi ochoreniami matky, plodu, placenty alebo pôrodnými komplikáciami.  Janine tehotenstvo však prebiehalo bez problémov. Podľa gynekólóga, ktorý bol pri pôrode pani Jany, bol zrejme bez komplikácií, inak by si to zapamätal. Ďalšou otázkou je, prečo si Janina gynekologička, ktorú navštevovala počas celého tehotenstva, overovala rodinnú anamnézu a množstvo čudných otázok až keď vedela, že dieťa, ktoré nosí je zdravé? 

 

Pôrodná asistentka

Tak sa aj stalo. „Po roku sa mi narodil syn. Pomocou neho som tú bolesť z úmrtia mojej dcéry znášala lepšie, venovala som sa môjmu synovi. Roky bežali. Až kým som sa po 46 rokoch nezoznámila s porodnou asistentkou,“ zdôverila sa nám Janka. Pôrodnej asistentke vyrozprávala príbeh o svojej dcére. „Ona mi na to odpovedala, že je to čudné, že nemocnice nikdy nezaisťovali pohreb, a povedala mi, že mám ísť na matriku, pretože som jej povedala, že nemám úmrtný list. Bolo 27.mája 2016, na matrike sa žiaden úmrtný list nenachádzal," povedala nám Jana. 

 

Ďalšia nezrovnalosť

Došlo k prvej nezrovnalosti. „Vedela som, že ma po pôrode prepustili o deň skorej. Konkrétne 22. decembra,“ povedala Jana, ktorá má výpovede svedkov, ktorí potvrdili, že počas Vianoc už bola doma z pôrodnice, smutná a zničená zo straty dieťaťa. 

 

Matrikárka ju však zaskočila, a povedala, že v knihe je zaznamenané, že porodila 27.12.1970. „Bola som prekvapená, a manželovi som v tú chvílu povedala, že moje dieťa ukradli,“ dodala Jana. „Na čo mi pani povedala, že úmrtný list nemá,“ spomína Jana. V ten istý deň navštívila pohrebný ústav, a dozvedela  sa novú informáciu. Údajne zaplatila pohreb aj pomník, spolu s hrobovým miestom na 10 rokov dopredu. Pohreb sa podľa záznamov mal konať 6. januára 1971. V tom momente si začala byť istá, že jej dcéra žije. „Poznám matky, ktorým sa stalo to isté. V nemocnici im oznámili, že ich dieťa zomrelo, no ani im ho neukázali,“ dodala.

 

Ďalšie kroky

Jana začala konať. Vyžiadala si povolenie na odfotenie záznamov z matriky. Bolo jej udelené povolenie od ombudsmana z Ústí nad Labem, a dokumentáciu si mohla ísť odfotiť. Avšak, keď sa vrátila na matriku, dotyčná pani, s ktorou naposledy komunikovala, tam už nebola. Nepracuje tam. Rozhodla sa teda znova navštíviť pohrebný ústav, a dožadovala sa, aby jej ukázali hrobové miesto jej dcéry. Prvé, čomu nerozumela bolo to, že hrobové miesto jej dcéry bolo na odlišnom mieste, ako miesta, kde sa pochovávali deti.

 

 

Pitva dieťaťa sa nekonala

Pani Janka poslala žiadosť i  Milanovi S. z Krajskej zdravotnej a.s., ktorý posunul žiadosť do kancelárie obdusmana. Sprostredkoval informáciu, že v Dečíne začala pitevňa fungovať až v roku 1978. Do toho roku sa zosnulé osoby posielali do Ústí nad Labem, kde poskytli informáciu, že v roku 1970, ani v roku 1971, u nich neprebehla žiadna pitva osoby menom Líbalová.

 

 

Vlastnými silami vypátrala jednu z pôrodných asistentiek, ktorá v roku 2016 mala už 80 rokov. Jana ju navštívila, sestra jej ochotne odpovedala na všetky otázky až do momentu, kedy jej prezradila, že hľadá svoju stratenú dcéru. „Zrazu už nemala čas, a musela ísť variť karfiol, tak som odišla,“ dodala Jana.

 

Jana medzičasom získala informácie od jednej zdravotnej sestry, ktorá v nemocnici pracovala už od roku 1955, a bola veľmi ochotná pomôcť. Odovzdala jej záznamy, ktoré odfotila na matrike v archíve. Zdravotná sestra ich odniesla k lekárovi, no ten nenašiel žiadne informácie, a povedal, že dané rodné číslo neexistuje. „Mala som šťastie, a v telefónnom zozname som našla sestru, ktorá tam taktiež pracovala od roku 1955 a bola ochotná pomôcť mi. Vysvetlila mi, ako to tam v tých časoch chodilo. Povedala mi, že som bola vhodný adept na adopciu. Vysvetlila som jej, ako ma gynekologička vyhodila, keď som prišla do miestnosti za mojou dcérkou. Sestrička mi vysvetlila, že to bolo na novorodeneckom oddelení a gynekologička tam už nemala čo robiť, no aj tak tam bola,“ povedala Jana.

 

Tá istá gynekologička dala Janke podpísať údajný súhlas s pochovaním dieťaťa. Bol to však naozaj papier so súhlasom o pochovanie?

 

Polícia

Jana odmietla dlhšie váhať, a 7.9.2016 išla na políciu, kde ju vypočúvali asi 4 hodiny. Spísali zápisnicu. Jana čakala, čo sa bude diať. Polícia si Janu opäť predvolala 14. decembra. „Povedal mi, že v dokladoch, ktoré som odovzdala, je zaznamenané, že moja dcéra zomrela štyri razy. A ja som mu odpovedala, že to bolo vlastne päťkrát, lebo 20. decembra 1970 mi to oznámila gynekologička, že moja dcéra zomrela. Policajt ma poslal po úmrtný list. Spýtala som sa, kto o neho žiadal, a on odpovedal, že to bola patologička. Bežala som na matriku vyzdvihnúť úmrtný list.  Začala som tú patologičku hľadať, no nenašla som ju,“ vysvetlila. Meno patologičky ani gynekologičky pre akceptáciu ich súkromia nezverejníme.

 

Prišlo ďalšie sklamanie

Jana dostala oznámenie z polície 27.3.2017, že jej prípad sa odkladá, a k žiadnemu trestnému činu nedošlo. Jana sa odvolala, odvolanie jej však zamietli. Nevzdala sa, zohnala 8 svedectiev, 2 dokumenty z Ústí nad Labem z archívu, a odniesla ich na políciu. Jej prípad sa znova otvoril, no 28.6. 2017 sa zasa uzavrel, vec vraj nejde vyšetriť. „Zvýšil sa mi tlak na 220 a skončila som v nemocnici,“ dodala.

 

Exhumácia

Rozhodla sa požiadať o exhumáciu hrobu. „Na polícii mi povedali, nech ho vykopem, a keď to urobím, zatvoria ma, a zaplatím pokutu,“ prezradila Janka. Následne požiadala databázu v Prahe, aby jej napísali informácie o jej dieťati. Poslala im zistené informácie, ktorými disponovala spolu s rodným listom. „Odpísali mi veľmi skoro, že moja dcéra zomrela 29.12. 1970,“ povedala.

 

Janka sa rozhodla napísať žiadosť na súd ohľadom adopcie detí, pretože jedna zo zdravotných sestier, ktorú polícia predvolala ako svedkyňu vypovedala, že dieťa dala na adopciu. Ďalšia zdravotná sestra zasa vypovedala, že tam vtedy nezomrel žiaden novorodenec. Odpoveď stále neprichádzala. Napokon prišla, a bola taká, akú Jana očakávala, jej dieťa adoptované nebolo. Prečítali sme si dokument, v ktorom bola odpoveď z príslušného úradu, že nemožno dohľadať adopciu s danými údajmi. Právnik nám vysvetlil, že ak by dala súhlas na adopciu, na príslušnom úrade by existoval záznam. Prečo zdravotná sestra, ktorá bola predvolaná, ako svedok, svedčila v znení, že pani Ulrych (Líbalová) dala dieťa na adopciu? So zaineteresovanými ľuďmi sme sa márne snažili telefonicky spojiť. Respektívne sme sa s nimi spojili, no telefón bol veľmi rýcho zložený.

 

V roku 2018 sa Jana zastavila na Štátnom zastupiteľstve, aby podala žiadosť o exhumáciu hrobu. Zasa sa však nič nedialo. Čas bežal, nové správy nechodili a 28. januára 2019 Jana dostala oznámenie, že jej prípad bol odložený, pretože nedošlo k protizákonnému jednaniu. Zo Štátneho zastupiteľstva taktiež prišla negatívna odpoveď, zakázali jej vykopať hrob jej dcéry. Dostala však radu, aby sa informovala na úrade hygieny. „Zatelefonovala som na „Hygienu“ a spýtala som sa čo musím urobiť, aby som mohla vykopať hrob. Tam mi oznámili, že už ubehlo viac ako 40 rokov, a tak môžem hrob kľudne vykopať. Požiadala som teda o povolenie na pohrebnom ústave. Povolenie som dostala. Medzičasom mi prišiel list, v ktorom mi oznámili, že neuznajú svedectvá svedkov, nakoľko už ubehla dlhá doba a oni si nemôžu dobre pamätať čo sa udialo,“ povedala Janka.

 

 

Prázdny hrob

Janka okamžite všetky dokumenty poslala do Brna na najvyššie Štátne zastupiteľstvo. Zrazu prišla ďalšia jeseň, a Janke sa podarilo vykopať hrob. Ten bol naozaj prázdny. Keďže bol hrob vykopaný oficiálne, existovala i fotodokumentácia. Jana opäť podala trestné oznámenie.

 

 

Ministerstvo vnútra

V roku 2020 požiadala Ministerstvo vnútra a políciu, ktorá má na starosti zahraničné záležitosti. „Odpovedali mi, že je to veľa práce,“ dodala. Prezradila nám, že počas posledných rokov bola dokonca nabádaná, aby si dávala pozor. Jana je však veľmi odvážna a v boji neprestáva.

 

Momentálne je rok 2021. Vyšetrovanie sa zatiaľ nepohlo nikam. Objavilo sa zopár adeptiek, ktoré by mohli byť potencionálnymi dcérami pani Janky. Test DNA, či iné aspekty to však nepotvrdili. Pani Janka verí, a hľadá ďalej. Veľa ľudí uverilo teórii, že v tej dobe prebiehal „organizovaný zločin“ v podobe obchodu s novorodencami.

 

Konšpiračná teória alebo fakt?

V istom zmysle slova je to naozaj konšpiračná teória, vysvetľujúca príbehy zmiznutých detí, ktoré boli po narodení vyhlásené za mŕtve, no vyzerá to tak, že deti boli doslova „predávané“ do iných rodín. Dopracovali sme sa k teórii, že spomínaná gynekologička deti prevážala do Nemecka. Čo bolo počas komunizmu neobvyklé, aby bežný človek pravidelne cestoval do Nemecka, či za hranice.

 

Zločinecká skupina?

Podľa ľudí, ktorých sme sa pýtali, naša pani gynekologička jazdila do Nemecka pomerne často. Raz sa odtiaľ vrátila s drahým autom, čo si všimol i kolega pani doktorky, Dr. Hála. „Podľa môjho názoru to bola zločinecká skupina, ktorá mala všetko dôsledne naplánované. Niečo bolo skartované, niečo sa stratilo, niečo sa sfalšovalo. Niektoré pôrodopisy presne z toho obdobia tam stále sú, pôrodopis pani Jany chýba,“ povedal Dr. Hála, s ktorý, sme sa telefonicky spojili. Ak by šlo o organizovaný zločin, s materiálmi, ktoré sme nadobudli z toho vyplýva, že do celej veci bola zakomponovaná matrika, pohrebný ústav i nemocnica.

 

Dr. Hála pani Janku zhodou náhod „odrodil“. Na pôrod pani Janky si až tak konkrétne nepamätá, čím naznačil, že pôrod prebiehal v poriadku. „Keby mal pôrod zlý priebeh, pamätal by som si to. Náhle úmrtie novorodenca, keď bol pôrod pokojný a stav dieťaťa normálny, je zvláštny taký náhly skon dieťaťa,“ povedal Dr. Hála. „Bola to doba, kedy neexistovalo umelé oplodnenie. Dopyt po deťoch na adopciu bol obrovský. Akonáhle sa objavilo dieťa na adopciu, už tam bolo niekoľko párov, ktoré sa doslova triasli,“ vysvetlil. Mladé, či slobodné mamičky boli v tých časoch doslova nútené k adopciám. 

 

Pofidérny dokument

„Pani Ulrych mi ukázala mnou podpísaný dokument o stave predčasne narodeného dieťaťa. Ja by som to však musel vyplniť iba v tom prípade, keby dieťa zomrelo pri pôrode. Môj podpis však figuroval na správe o úmrtí dieťaťa. To je však v kompetencii detského lekára. Ja som gynekólóg. V tom momente som si povedal, že mi to niekto musel podstrčiť. Dokonca tam boli použité formulácie, ktoré by som ja nikdy nepoužil,“ vysvetlil Dr. Hála.

 

 

„Dali mi to zrejme iba podpísať, ako nejaké hlásenie. V dnešnej dobe by som už určite premýšľal, čo idem podpisovať,“ dodal Hála s tým, že v tej dobe bol ešte mladý. „Až teraz mi dochádzajú súvislosti s chovaním spomínanej gynekologičky. Zrejme hrala hlavnú rolu v týchto prípadoch. Pán Boh vie, kto všetko ešte v tom išiel,“ naznačil nekalú činnosť sám Dr. Hála.

 

Tajomná gynekologička

V spomienkach sa vrátil k jednej nebohej kolegyni, ktorá spomínanú gynekologičku prezývala „komunistkou“. Vraj nič nekonkretizovala, ale povedala o nej, že „je morálny kripel“.

 

Dlhšiu dobu sme zisťovali informácie o spomínanej lekárke, ktorá už nežije, žiaden z pacientov na ňu nemal príliš príjemné spomienky. Bola to veľmi odmeraná žena, nemala nikdy deti, a s pacientkami jednala necitlivo. Keď zomrela, jej vila prepadla štátu. „Ja som jej celý čas vykal,“ povedal Hála. „Pýtal som sa jej kde bola na dovolenke, jej dopoveď bola jednoslovná, „v Nemecku“, a bolo dorozprávané. Kolegyňa mi povedala, že je to profesionálna rozvracačka manželstiev. Jej prvý manžel sa údajne otrávil plynom. Čo je tiež čudné, nakoľko bol údržbárom,“ vysvetlil Dr. Hála.

 

Jej kariérne výsledky dosahovali vysokú hranicu počas celého jej života. Bola úspešná, no úplne sama. Zrejme vedela prečo. „Možnosti takýchto podvodníkov boli neobmedzené. Doktorka Rúžičková, kolegyňa, mi povedala o spomínanej gynekologičke, že bola majiteľkou „konšpiračného bytu“, že pracovala pre ŠTB. Vtedy som svoje zamestnanie považoval za dočasnú pozíciu, nezaujímal som sa takmer o nič. Bolo to krásne mesto, ale pohraničná oblasť, kde boli hrozní obyvatelia,“ objasnil nám pán doktor. Naša pani doktorka sa po smrti manžela vrhla do vzťahu  s veľmi vplyvným človekom z mesta, ktorý bol zhodou náhod aj vplyvným členom komunistickej strany. Dalo by sa nazvať, že bol v istom zmysle slova dečínskym magnátom.

 

Zisťovali sme informácie v pátracích skupinách na sociálnej sieti

Prihlásilo sa hneď niekoľko matiek, ktorým sa stalo niečo podobné. Objavila sa dokonca žena, ktorá bola jedným z týchto „ukradnutých“ detí. Mala šťastie, že po smrti svojej adoptívnej matky zistila pravdu, vypátrala svoju biologickú rodinu a je s ňou v kontakte. Takáto žena nebola jediná, ktorá nám o sebe dala vedieť.

 

Jedna z opýtaných nám vysvetlila, že o dieťa neprišla, ale zdravotné sestry jej chceli nanútiť adopciu, a keď odmietla, vynadali jej a kričali po nej. Príbehov sme objavili mnoho, no väčšina zainteresovaných si neželá byť menovanými. Každopádne sa pokúsime sprostredkovať ďalšie informácie.

 

Natrafili sme tiež na kuriózny prípad, ktorý znie podobne. Pýtali sme sa ďalšej pani, ktorá si neželá byť menovaná, ona nám odpovedala. Niekedy veci znejú naozaj neuveriteľne. "Mala som 33 rokov, bola som druhýkrát vydatá, s manželom sme sa tešili na bábätko. Mala som už tri deti z predchádzajúceho manželstva. Písal sa rok 1986 a 19.8. sa narodil môj syn Martin. Pôrod bol štandardný a bez komplikácií. Domov sme mali ísť 25.8.  a tesne predtým mi to potvrdil i pán doktor. Ten sa však za mnou vrátil a oznámil mi, že nastali komplikácie a môj syn musí byť transportovaný do nemocnice v Prahe," vysvetlila nam jedna z matiek.

 

Sklamanej matke nikto nič nevysvetlil, prepustili ju domov. Na druhý deň jej prišiel telegram z dečínskej nemocnice, že jej syn Martin zomrel. Prečo ju informovala dečínska nemocnica, keď Martinko zomrel v Prahe?

 

Po niekoľkých dňoch si predvolali ju aj manžela do nemocnice, kde im vysvetlili, že ich syn bol ťažko chorý, údajne mu chýbala polovica srdiečka. Prichádza ďalšia otázka. Nemal by malý Martinko problém so zdravím skôr, než v deň prepustenia, keby mu chýbala polovica srdiečka?

 

Keď po nejakej dobe znova otehotnela, a musela byť hospitalizovaná, zamestnanci nemocnice sa veľmi čudovali, prečo lekári nesledovali jej ďalšie tehotenstvo podrobnejšie, keď už jedno jej dieťa malo takú vážnu srdcovú vadu. Narodila sa jej zdravá dcérka a ich život sa vrátil do normálu. 

 

Mamička sa však rozhodla pátrať, a zistila, že jej syn Martin nebol vôbec evidovaný ako občan mesta Dečín, hoci mal reálne pridelené rodné číslo. Zistila, že zomrel v Dečíne, hoci tvrdili, že bol prevezený do Prahy. V prepúšťacej správe z pôrodnice našla iba záznam o prijatí, no záznam o pôrode, či úmrtí dieťaťa tam žiaľ nebol. Stratila veľa času a aj keby sa rozhodla veci riešiť skôr, zrejme len ťažko by sa niečo dozvedela. Doktor Hála povedal, že dnes už verí, že "obchod s deťmi v tej dobe naozaj prebiehal".

 

Ďalší prípad opísala pani Svobodová, ktorá porodila dievčatko 22.11. 1970, pri pôrode mala tú istú gynekologičku. Porodila sekciou a keď sa zobudila, dostala správu, že dieťa po pôrode zomrelo, a že sa nemusí o nič starať. Dieťa nevidela, a nemá ani žiadne dokumenty.

 

Inej matke prišiel 18 rokov po smrti jej syna povolávací rozkaz do vojneskej služby. Taktiež neexistovala zdravotná dokumentácia.

 

Dieťa mŕtve, dokumentácia nikde, hrob neexistuje

Ďalšia z matiek nám prezradila, že bola len 17-ročná mladá dievčina, keď otehotnela. Z bezproblémového tehotenstva sa jej narodil 31.12.1988 syn Petr.  Opísala, že pôrod trval cca 20 minút. "Lekárka mi povedala, že moje dieťa bude mať veľmi poškodenú hlavu a mozog ,a ak aj prežije, bude veľmi retardované, čo sa stávalo, keď použili kliešte, no v mojom prípade ich nepoužili," povedala nám nemenovaná mamička. "Následne vyhodnotili, že som veľmi potrhaná, príliš krvácam a musia ma zašiť v narkóze.  Na čo sme čakali ďalších 20 minút na anesteziológa. Predpokladám, že keby to naozaj bolo tak, ako vraveli, za tých 20 minút by som vykrvácala a zomrela," podotkla.

 

Pani však po desiatich minútach nabrala vedomie a zobudila sa, na sále, práve tadiaľ prechádzal pán oblečený v civile, čo bolo čudné. "Na sále v civile? Tlačil "inkubátor", ako ma informovali. Skôr by som to nazvala postieľkou ohraničenou plexisklom, bez prístrojov a podpory dýchania," povedala. Podľa jej slov ležalo v "inkubátore" jedno z najkrajších bábätiek, nemalo vôbec poškodenú hlavičku.

 

"Inštinktívne som ho zastavila. Bolo vidieť, že to prekvapilo aj jeho, aj lekárky, že som už hore. No zastavil.  Bol to môj syn. Na nedonosené dieťa vyzeral príliš pekne. Neviem, či mali v tej dobe nejaké oblečenie pre nedonosené deti, ale neskôr bolo nemocničné oblečenie mojim ďalším deťom veľmi velké. Avšak môjmu prvému synovi nie. Mal krásne biele oblečenie, vyzeralo to luxusne na tú dobu. Bola to najkrajšia chvíľa v živote," zaspomínala si.

 

Pán podľa jej slov odišiel a lekárka jej oznámila, že je veľmi malý, vraj váži iba 2200 g. Museli ho údajne previezť do Prahy-Podolia, do Ústavu pre matky s dieťmi, pretože tam mali lepšie inkubátory. "Ja som však mala zostať v Příbrame, a na druhý deň sme mali telefonovať do Prahy. Sanitár ma odviezol na gynekologické oddelenie, dali mi lieky na zastavenie laktácie. Napriek tomu, že nikto nemohol vědieť, či nebudem kojiť, keď sa malému polepší. Na Nový rok mi oznámili, že volali do Prahy a všetko je v poriadku. No 2. januára za mnou prišla rodina. Náhodou stretli pri vchode primára, s ktorým sa moja mama poznala. Ktorý bol najprv ochotný, no keď zistil za kým idú, zarazil sa. Lekár vedľa neho podotkol, že moje dieťa malo len 900 gramov, čo nesedelo.  V tej dobe sa dieťa s váhou do 1000 g nepočítalo za dieťa, ale za potrat. Ani by ho neprevážali do Prahy. Lekár odišiel, a do konca života sa nám vyhýbal. Poobede prišla lekárka, ktorá bola pri pôrode. Oznámila mi, že moje dieťa zomrelo," spomína so zármutkom sklamaná matka.

 

Podľa jej slov bolo v úmrtnom liste napísané, že dieťa zomrelo pre krvácanie do mozgu, bolo nedonosené a bude spálené v krematóriu. "Keď som po šiestich týždňoch išla na kontrolu a žiadala zdravotnú dokumentáciu z môjho pôrodu, lekár mi povedal, že sa mám zmieriť s tým, že žiadna neexistuje," dodala. Roky ubiehali a rodine niekoľko rokov chodila nová zdravotná kartička ich mŕtveho syna z poisťovne, vždy ju vrátili naspäť. Keď jej dcéra nastúpila na vysokú školu. Odvážila sa zaniesť kvety na hrob svojho brata. Na cintoríne, ani v pohrebnom ústave však neevidovali urnu s údajmi jej brata. Kam zmizol?

 

"Za komunizmu bol obchod s novorodencami. Našla som v archíve dve knihy o kojencoch, v jednej knihe je realita, koľko novorodencov zomrelo za jeden rok. Druhá kniha obsahuje tiež informácie o úmrtiach kojencov, keď ich však porovnáte, nesedí to. Mám mapy hrobov, kde sa pochovávali bábätká podľa záznamov, ale toľko hrobov tam jednoznačne nie je. Poznám matky, ktorým sa stalo to isté. No deti v tých hroboch nie sú, tak kde sú? Na to som ešte neprišla," povedala Jana Ulrych na záver.

 

Veríme, že sa pani Janka Ulrych niekedy dozvie pravdu. Budeme jej držať palce!