Pamätá si niekto, čo presne robil a nad čím premýšľal 21. apríla roku 2008? Pokiaľ by to nebola udalosť závažnosťou podobná svadbe, narodeniu dieťaťa alebo zoznámením sa so spriaznenou dušou, tak predpokladám, že odpoveď je záporná. Pamäť si udrží konkrétny dátum s každým detailom len vtedy, ak je s ním spojená obrovská spomienka presahujúca čas a aj priestor.
Keby sa ale niekto odvážil položiť otázku Katherine Wolfovej, zahľadel by sa na ňu a spýtal by sa: „Vieš, čo sa v tvojom živote odohralo 21. apríla v roku 2008?" Ona by bez zaváhania odpovedala, že vie, že nikdy nezabudne.
V zmienený deň utrpela masívnu mozgovú príhodu, ktorá ju síce neusmrtila, ale obrala ju o schopnosť hýbať sa, zrozumiteľne komunikovať a vedieť sa o seba postarať.
Už to tak nie je
Pre každého by bol nechcený obrat zaťažujúci, ale pre ňu predstavoval obzvlášť velikú zmenu. Kedysi pracovala ako modelka, obliekala sa do krásnych a luxusom presiaknutých šiat, chodila kade-tade a skúšala šťastie aj nešťastie.
Z jednej chvíle na druhú sa musela vyrovnávať s tým, že čo bolo, už nie je. Jej trvalým spoločníkom sa stal invalidný vozík a nemocnicu spoznala tak dobre ako čiary na vlastnej dlani.
Podstúpila zhruba 11 operačných zákrokov a takmer miliónkrát bojovala sama so sebou, aby sa presvedčila, že má zmysel nevzdať sa a pokračovať v žití.
Pred vďakyvzdaním
Blížil sa sviatok vďakyvzdania, od príhody, ktorá ju zasiahla ako blesk z neba, uplynulo sedem mesiacov. Hľadala dôvod, aspoň jeden jediný, prečo by aj ona mala byť vďačná.
„Začala som premýšľať. Urobil Boh chybu? (...) Od prípravy lazaní vo vlastnej malej kuchyni som sa dostala k prijímaniu jedla cez trubičku v žalúdku... Predtým som nosila každý deň pôvabné šaty, teraz, naopak, plienky pre dospelých a nemocničné košele. Keby som tu už nebola, pre všetkých by to bolo lepšie," premýšľala vtedy niekdajšia modelka a niet sa čo čudovať, že ju pochytilo zúfalstvo a nevidela nijakú nádej.
V tichosti bola nútená pozorovať, ako vôkol nej všetko plynie, ako prebieha hra s deťmi a ako sa ostatní rodinní príslušníci tešia, zatiaľ čo ona ledva udržala hlavu vo vzpriamenej polohe.
„A potom z ničoho nič, skôr ako sa tieto myšlienky mohli naplno usadiť v mojej hlave a srdci, som si v celej hĺbke uvedomila Božie slovo, ktoré som poznala, odkedy som bola malé dievčatko. Takmer som počula rýchly nástup právd Písma ako posolstvo Boha samého. Katherine, ty nie si chyba. JA NEROBÍM CHYBY. Viem to lepšie ako ty. Som Boh, a ty nie. Nezabúdaj, že si bola predivne a zároveň úžasne stvorená v lone svojej matky...Toto všetko má svoj význam... Ver mi. VŠETKO robím pre tvoje dobro. Nepochybuj o tejto pravde len preto, že ťa práve teraz obklopuje temnota. To, čo je pravdivé vo svetle, je pravdivé aj v tme," uvádza spomienku Katherine, ktorá následne uverila Bohu a jeho jedinečnému plánu.
Možno nedáva nič zmysel, ale odveká pravda je rovnaká. Boh miluje, tvorí a bojuje aj vtedy, keď človek nevládze. Nezáleží na tom, ako veľmi sa cíti telo zúbožené, v očiach Stvoriteľa je to majstrovské dielo.
Nie všetko sa vyrieši ľahko a v zlomku sekundy, ale aj tak by mala povstať snaha žiť taký život, o akom by sa oplatilo písať romány. Pre Katherine Boh osvetlil situáciu, a ona si jeho útechu vzala a nikdy viac ju nepustila.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies