Jim Warner Wallace sa narodil v búrlivom období 60. rokov, a ak by sa ho niekto spýtal, čím bolo charakteristické jeho detstvo, odpovedal by veľmi jednoducho a pravdivo. Celý chlapčenský svet sa zosobňoval do matky, ona predstavovala neotrasiteľný bod, na ktorý sa mohol s istotou zahľadieť.
Mal aj otca, to áno, a ani sa nedá napísať, že by ho oň obrala nejaká srdcervúca tragédia s následkom smrti. Dôvod, pre ktorý sa synovi odcudzil, sa nachádzal v slove rozvod.
Rodina sa roztrieštila, muž si našiel inú ženu, opäť sa oženil a na svet priviedol šesť ďalších detí. Jima zrejme považoval za časť minulosti, ku ktorej nebolo potrebné vracať sa.
Povolanie
Pokiaľ šlo o vieru v Boha, tá pre Jima skrývala otáznik. Ak nejaký Stvoriteľ je, chcel ho spoznať, ale nezdalo sa to ako čosi splniteľné.
V rovnakom čase ľudstvo objavovalo jeden vynález za druhým, lietalo sa na Mesiac a všade dýchala sloboda. Aj preto sa vo väčšej miere upol na vedu, v nej sa dalo dosiahnuť oveľa viac.
Veľmi pozitívny prístup mal Jim k vzdelaniu. Získal titul a vyštudoval architektúru. Do osobného života vstúpila aj žena, s ktorou sa zosobášil a začal premýšľať o budúcej kariére.
Zaumienil si totiž, že rozvod rodičov bude vnímať ako čosi, z čoho je potrebné poučiť sa. On ako manžel nezlyhá. Bude najlepší muž, vždy pozorný a neuprednostní profesiu pred skutočnou láskou.
V dôsledku týchto úvah usúdil, že práca architekta by mu ukradla priveľa času, a tak sa jej bez zaváhania vzdal. Bádal a premýšľal, až napokon našiel sám seba v koži detektíva.
Ježiš
Život plynul, do rodiny pribudli aj dvaja potomkovia. Šťastie Jimovi nechýbalo, naopak, nasýtil sa ho deň za dňom plným priehrštím. Keby nebolo jednej návštevy nedeľných bohoslužieb, pravdepodobne by nikdy nevyklíčila otázka a túžba po hľadaní odpovede.
„Ježiš bol najmúdrejší človek, aký kedy žil!" so zanietením prehlásil kazateľ a bolo jasné, že čo vraví, si aj myslí. Jim sa usmial, pričom do úsmevu vložil veľký kusisko irónie.
Ježiš? A kto to vlastne bol? Existoval vôbec? Jima podobné otázky priam bičovali, nie a nie ich zo seba striasť.
Evanjeliá
Keďže chcel znovu nadobudnúť pokoj, dal sa do skúmania. Živil sa ako detektív, teda mu pátranie nebolo vonkoncom cudzie. Zaobstaral si Bibliu a čítal.
Najskôr spoznával Písmo nesystematicky, raz sa dostal na jednu časť, potom zasa na inú. Objavoval múdrosti, ale to ho nijako nepresvedčilo. Výroky hodné zamyslenia majú aj iné náboženstvá, preto ničomu neprikladal význam a skúsil inú taktiku.
Zacielil si sústrediť sa výlučne na Ježiša. Ponoril sa do čítania evanjelií, podrobne vstrebával každé slovo. Vnoril sa aj do štúdia histórie, aby zistil, či dátum vzniku jednotlivých kníh možno naozaj považovať za dôveryhodné.
Keď znela odpoveď áno, pretože Lukáš, Ján, Marek a Matúš písali v období, ktoré je zaznamenané v dejinách a udialo sa až po Ježišovom ukrižovaní, určil si Jim druhé kritérium.
Teraz bolo v jeho záujme dozvedieť sa, nakoľko sa výpovede zmienených štyroch evanjelistov líšia. S uspokojením potom poznamenal, že všetci štyria písali o udalostiach spojených s Božím synom síce aj rovnako, ale v mnohom sa líšili.
Ako detektív si uvedomoval, že rozdielnosť vo svedeckých výpovediach neznačí nič zlé, ba skôr opačne, že signalizuje pravdu.
Viera
„Asi to všetko je naozaj tak. Ježiš nebol vymyslený," zhodnotil Jim a povzdychol si. To však ešte ani zďaleka nemenilo jeho postoj k Bohu.
„Viem, čo Biblia hovorí o Bohu. Ale čo hovorí o mne?" chcel vedieť Jim a na dôvažok sa pustil do listov, ktoré do nového zákona pribudli vďaka apoštolovi Pavlovi.
A tam, uprostred čítania, nielen mysľou pochopil, ale najmä srdcom uveril. O vzťahu k Bohu, ktorý je hlboký a plný lásky, napísal aj v knižnej podobe. O viere rozpráva, dáva ju do kázní, ale predovšetkým je vložená do každého jeho dychu.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies