Dejiny vyvoleného ľudu: O tom, ako prekvitala sexuálna neviazanosť a ženy jedli vlastné deti

Po prvé, bol naozaj veľmi blízko naklonený k neviazanosti. Ten, kto uznával ľudové obyčaje, si vychutnával neresť plným priehrštím, a to nielen v súkromí, ale najmä na verejnosti. Nebolo vôbec neobvyklé, ak sa usporiadala slávnosť a zúčastnení sa pozerali na intímne zblíženia, ktoré v hojnej miere vznikali počas večera.

Prečítajte si: Dejiny vyvoleného ľudu: Muž, ktorého listy z väzenia zmenili tisíce životov

Po druhé, ak sa do čohosi Rimania pustili, pričom nezáleží na tom, o čo sa jednalo, robili to s vervou. Stačí pomyslieť na impozantné stavby, výnimočné udalosti dobývania či len bohatosť v jedálnom lístku, ktorý obsahoval aj také pochúťky ako hrdličky plnené bravčovým mäsom a borovicovými jadierkami, hľuzovky a hrozienka a jablká varené v mede. 

Po tretie, v Ríme platila akási nepísaná zásada, že čím viac bohov človek uctieval, tým zbožnejší sa javil. Srdce je v hrudi síce len jedno, ale rozdeliť ho medzi viacerých nebol žiaden problém, a tak sa s rozličným trápením obracalo na rozličné božstvo. A práve ono, vo svete známe ako polyteistické zameranie, vytvorilo hlbočiznú priepasť, ktorá nemala dno. Na jednom konci stálo obyvateľstvo Ríma a celkom opačne sa postavil Izraelský národ s vyznaním jediného Boha.

Súvisiaci článok: Dejiny vyvoleného ľudu: Mesiáš, ktorý zmenil celý svet

Koniec mieru
To, že Rím si držal nadvládu a tešil sa z prevahy nad vyvoleným národom, nebývalo nijakým tajomstvom. Spočiatku sa rozdielnosť v pohľade na náboženstvo prejavovala znesiteľne, hoci v období po príchode a následnom odchode Ježiša Krista, sa začalo rozmáhať prenasledovanie poháňané obrovskou nenávisťou. Za hlavného spúšťača nevraživosti je považovaný Caligula, ktorý nezniesol, ak niekto prehlasoval čosi iné, než to, čo on sám povolil. V jeho prítomnosti sa smelo, ba vlastne  muselo, vravieť takto: „Cisár je boh!" Keď Caligula zomrel, naivnému jedincovi sa mohlo uľaviť, ale ten, ktorý bol vetrom ošľahaný vedel, že sa nič neskončilo.

Určite si prečítajte: Dejiny vyvoleného ľudu: O tom, ako vyzerá, keď sa moci chopí skutočný blázon

Zvuk povstania
Tvár zla sa napokon ukázala v roku 66 po Kristovi a stačilo jej málo. Celé šialenstvo vyprovokoval prefekt Florus, ktorý mal toľko odvahy, že siahol rukou do chrámovej pokladnice a vybral z nej peniaze s odôvodnením, že by mali poputovať do cisárovej truhlice. Židia, ktorých nemožno označiť za celkom nevinných, sa dali do výsmechu, pričom si zvolili iróniu na to, aby najlepšie poslúžila ako protest.

Na uliciach sa ozýval smiech a krik, ľudia si medzi sebou pohadzovali košík a vytvorili si zábavu patričnú skôr pre malé chlapčisko. „No pomôžte prefektovi, chudáčik nemá nič," volali posmešne.

Ako to už býva, nenávisť sa nikdy neuspokojí s malým plamienkom, vždy sa postará o to, aby sa rozhorel oheň zničujúcich rozmerov. Florus sa nenechal zahanbiť a na incident odpovedal po svojom. Vojská sa okamžite rozostupovali, vyťahovali zbrane a neprestali, kým nebolo naokolo cítiť pach smrti.

Zvuk povstania sa rozniesol po krajine a nebol ani jeden jediný, kto by naň aspoň čiastočne nedoplatil. Môžeme sa len domnievať, aký by mala vzbura koniec, keby sa Izraeliti správali inak. Možno ak by sa dokázali spojiť, udupali by jednotou nepriateľa na prach. To sa však nestalo, a tak sa v rámci povstania odtrhli dva prúdy, a ako keby nebolo dosť, že bojovali proti Rímu, mali ešte navyše potrebu ničiť sa navzájom. Umiernenejšiu časť tvorili farizeji a saduceji, tí sa totiž snažili o nastolenie dohody a nemienili sa vzdať aristokratických spôsobov. Naopak, za neovládateľnú zlosť, boli zodpovedné skupiny zelótov a sikariov.

Obliehanie
Len čo sa vtedajší cisár Nero dopočul, čo sa deje, vyslal do skazy veliteľa Vespasiana. Jeruzalem bol obliehaný a pre Izraelitov nastalo kruté obdobie hladu. Zásoby sa míňali, zomierali rodiny a budúcnosť sa vôbec nejavila v ružových farbách.  Z onoho obdobia sa zachovalo niekoľko anekdot a legiend a ich obsah veru nie je ani zďaleka príjemný na počúvanie.

Jedna rozprava tvrdí, že existovala žena, ktorá z hladu spáchala neodpustiteľný čin.  Aby prežila, zjedla   vlastné dieťa. Či je to pravda alebo nie, sa už nikto nedozvie, ale aspoň to zobrazuje, v akom neopísateľnom stave sa spoločnosť nachádzala.

Vrelo to aj v Ríme, dôkazom čoho je Nerova samovražda. Nedalo sa zachovať inak, než nastoliť nového vládcu, ktorý by pokračoval v načatom. Stal sa ním Vespasianus. Keďže bola jeho povinnosť odcestovať do Ríma a chopiť sa vlády, musel veliteľskou službou poveriť niekoho, komu by sa oplatilo veriť.

V roku 69 sa teda z poverenia do boja vybral Titus a ako 29-ročný zaznamenal obrovitánsky úspech. Keď bolo už aj obrancom zrejmé, že sa víťazstva nedočkajú, presvedčil ich vodca, aby spáchali hromadnú samovraždu.

Prečítajte si: Dejiny vyvoleného ľudu: Prečo sa slávi Chanuka a kto bol prvý mučeník v histórii

Dve ženy, ktoré boli toho svedkom, mali na pleciach starosť, aby odovzdali nepriateľom odkaz. Rimania sa museli dozvedieť, že k samovražde ich nedohnal hlad. Urobili to, aby preukázali, že sa dobrovoľne nikdy nevzdajú. Jeruzalem sa ocitol v troskách, chrám bol zasa raz zničený a obyvateľstvo zbedačené.

Hovorí sa
Akási Helena Judská vraj Titovi ponúkla víťazný veniec, ktorý ale on s odfrknutím odmietol. „Nie je to veľké víťazstvo, keď porazíte národ, ktorý aj Boh opustil," povedal. Tak sa to hovorí a je to zaznamenané.

Židovský ľud sa od tej chvíle rozpŕchol a jeho rozptýlenie trvalo pridlho. Tí, ktorých stretlo nešťastie a boli zajatí, mohli čakať iba dvojaký osud. Ženy predali do otroctva, aby zohrievali postele, a mužov cvičili, aby zasa zvyšovali tep sexuálny apetít žien, ktoré sa pozerali do arén. Dobytie Jeruzalema predstavovalo koniec éry, ale nie koniec celého príbehu.