Životné cesty bývajú niekedy nevyspytateľné. Svoje o tom vie aj Erik Tužinský z malého mesta Hnúšťa na strednom Slovensku, ktorý bol v minulosti lokálnym „exotom“ a svojím správaním budil pozornosť všade, kde sa objavil. Dnes je jedným z mála slovenských wrestlerov, navyše má bohaté skúsenosti s herectvom. V exkluzívnom rozhovore pre Netky.sk odkryl svoj neobyčajný príbeh.
Ako by si opísal samého seba spred niekoľkých rokov?
Žil som búrlivým životom. Rád som si vypil a často som navštevoval diskotéky. Veľakrát sa stalo, že som sa vyzliekol na verejnosti, jazdil som po ulici v Boratových plavkách na motorke, pri škole som skákal do jazera a podobne. Bol som kontroverzný človek. Kvôli tomu, že som sa cítil nenaplnený a hľadal sa, som urobil aj pár zlých rozhodnutí. Ale človek sa učí na vlastných chybách.
Tvoj život zmenil wrestling. Ako si sa dostal k tejto forme športovej zábavy?
Keď som študoval na vysokej škole, stále som sa hľadal a netušil som, čo budem v budúcnosti robiť. Počas pobytu v Košiciach som sa začal venovať MMA, nebolo to však to pravé orechové. Našťastie sa mi vďaka škole naskytla možnosť ísť študovať a pracovať do USA. Keď som dorazil do mesta Wisconsin Dells a zapol som telku, uvidel som wrestling. Vtedy mi to došlo, toto je presne to čo chcem robiť! Wrestling som sledoval ako malý chlapec, ale postupom času som na toto obdobie zabudol, takže výlet do USA mi otvoril oči. Po návrate na Slovensko som s kamarátom začal navštevovať wrestlingové podujatia v Európe.
Ako sa bežný Slovák môže stať profesionálnym wrestlerom? Iste si narazil na veľa prekážok.
To áno. Po ukončení bakalárskeho stupňa som odišiel do Nemecka, následne som pracoval v lese a rozvíjal vlastné podnikanie. Mysľou som ale bol stále v ringu. Rozhodol som sa trénovať v maďarskej spoločnosti HCW, sídliacej v Budapešti. Problémom bolo dochádzanie, keďže cesta tam mi trvala dve a pol hodiny, nasledoval päťhodinový tréning, po ktorom som sa vracal domov. Nevyhovovalo mi to. Rozhodol som sa teda odísť do Kanady, presnejšie do Vancouveru.
V Kanade si najskôr študoval, zrejme si však myslel na niečo úplne iné.
V hlave som mal len a len wrestling, chcel som sa presadiť a pravidelne trénovať. Začal som navštevovať lokálne podujatia organizácie ECCW, kde som napokon absolvoval skúšobný kemp a vzali ma. Nebolo to jednoduché, majiteľa som musel doslova bombardovať správami, pretože v Kanade chce byť wrestlerom asi každý z divákov. (Smiech.) Našťastie som na tom bol fyzicky výborne a presvedčil som ich. Bol som šťastný aj napriek tomu, že som spával len tri štyri hodiny denne. Chodil som do školy, pracoval na stavbe a cez víkendy som robil vyhadzovača v nočnom klube.
Wrestling je vlastne dobre nacvičenou choreografiou, zápasenie však zvykne poriadne bolieť a nie všetko je medzi povrazmi zinscenované. Mal si problémy so zraneniami?
Je to jedna z najtvrdších foriem fyzickej aktivity. Bežný človek mávne rukou a povie, že je to fejk, nie je to však úplne tak. Wrestling si vyžaduje obrovský cit pre načasovanie jednotlivých chvatov a úderov, všetko musí byť predvedené v danej sekunde, inak to môže dopadnúť pre zápasníka veľmi zle. Ja vyznávam tvrdší štýl zápasenia, úder viem rozdať ale aj prijať.
Tretí marec 2018 si zapamätám do konca života. V ECCW prebiehal najprestížnejší turnaj roka Pacific Cup, v ktorom som mal triumfovať. Čakali na mňa tri zápasy za večer napriek tomu, že som bol stále začiatočníkom. Napokon som sa prebojoval až do finále. Počas zápasu som vyliezol na vrchný povraz a skočil som na môjho protivníka dvojitým saltom (630), veľmi nepekne som však dopadol na krk. Prebral som sa až vo chvíli, keď z haly odchádzali ľudia a na mieste už bola sanitka. Život mi zachránilo to, že som bol vo vynikajúcej forme.
O mesiac neskôr som si však poranil koleno a môj sen dostal vážne trhliny. Išlo o odtrhnutý predný skrížený väz. Po návrate od lekára som si sadol na múrik a začal som plakať. Nevedel som, čo sa stane, moja kariéra sa mi rúcala pred očami ako domček z kariet. Rekonvalescencia bola dlhá a náročná, našťastie som sa dokázal vrátiť späť. Po takmer dvoch rokoch v Kanade sa mi cnelo za domovom, a tak som absolvoval zápasy v Nemecku, Maďarsku a predovšetkým v Českej republike, kde sídli spoločnosť Art of Wrestling. Túžil som vystupovať v Európe. Mal som naplánované turné, ktoré, bohužiaľ, zmarila pandémia.
Každý wrestler stvárňuje nejaký charakter. Fanúšikovia ťa poznajú pod pseudonymom Erik Strange. Prečo práve toto meno?
Je to taká spomienka na moje staré ja. Strange znamená v preklade divný, no a ja som tých divných či zvláštnych vecí urobil veľmi veľa. (Smiech.) Občas sa v ringu z ničoho nič šialene rozosmejem a vyhodím súpera z rytmu, má to aj psychologický efekt. Ľudí baví sledovať ma medzi povrazmi, pretože som za každú srandu a dostávam ohlasy, že z toho viem urobiť poriadnu šou, čo ma mimoriadne teší. Nijaký wrestler, herec či umelec nemôže hrať niekoho, kým chce byť. Je to presne naopak, musí byť tým, koho chce hrať.
Vďaka vynikajúcej fyzickej kondícii si pôsobil aj ako kaskadér, navyše si pričuchol k filmovej a televíznej produkcii, keďže si žil vo Vancouveri, ktorý je označovaný za tzv. severný Hollywood. Aké to bolo?
Úžasné. Bolo mi obrovskou cťou zahrať si po boku Stephena Amella v epizóde populárneho seriálu Arrow, hoci išlo len o malú rolu. Ako prvý Slovák som sa ocitol v ringu najprestížnejšej wrestlingovej spoločnosti sveta WWE, išlo o rolu vo filme Main Event, kde mi vytvorili postavu na mieru a mohol som hrdo obliekať slovenský kroj. Okrem toho som vystupoval v reklamách na motorky a na Nintendo Switch, mihol som sa aj v niekoľkých videoklipoch.
Tvoj návrat domov nemal mať dlhé trvanie, plány ti však zmenila pandémia koronavírusu. Ako sa ti momentálne darí?
V máji minulého roka som sa chcel vrátiť späť, čakal som len na to, aby som priateľom z Art of Wrestling pomohol s propagáciou historicky prvej wrestlingovej udalosti na Slovensku. Chcel som vystúpiť pred domácim publikom a s dobrým pocitom odísť. Bohužiaľ, hranice uzavreli a musel som vymyslieť plán B. Wrestling dostal stopku, produkcia sa zastavila. Začal som teda podnikať s otcom, pracujeme v lese. Tento rok som sa k zápaseniu vrátil a momentálne cez víkendy cestujem po Európe. Pandémia mi však priniesla obrovskú radosť v podobe narodenia syna Erika a krásneho vzťahu s priateľkou Katkou. Rola otca ma napĺňa a je to do veľkej miery motivácia. Prajem si, aby z neho vyrástol úspešný človek a stal sa wrestlerom. Asi každý otec chce, aby ho jeho dieťa obdivovalo a kráčalo v jeho stopách.
Rodina mi dáva naozaj veľa, stačí jeden pohľad na mojich rodičov, ktorí sa tešia zo svojho vnuka. Títo ľudia ma poháňajú vpred. Chcem pre nich zabezpečiť čo najlepší život.
Znamená to, že sa Erik Strange ešte do Kanady vráti? Rozbehnuté si to tam mal výborne.
Plánujem to, pretože existuje možnosť ísť späť. Ak by som ju nevyužil, bol by som hlúpy, veď som svojmu snu podriadil asi všetko na svete. V Kanade mám isté zázemie, dokonca mám premyslené aj ďalšie kariérne ciele, ktoré zatiaľ prezrádzať nebudem. Čo však povedať môžem, je to, že moje plány a ciele sa stanú už v blízkej budúcnosti realitou.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies