Mladý a úspešný český raper a spevák Raego alias Ladislav Pham, je živým príkladom toho, že sa naozaj dá začať od úplnej nuly, a to napriek posmeškom, šikane a predsudkom odraziť sa a vyletieť poriadne vysoko. Dôležité sú podľa neho pokora a vďačnosť. Pomáha ľuďom bojovať s démonmi a problémami a je za to vďačný. Publikum ho miluje a on miluje publikum. Aktuálne je nominovaný na Českého slavíka a jeho piesne majú milióny vzhliadnutí. Napriek sláve a úspechu zostáva sám sebou a nohami pevne na zemi.
Raego to nemal v živote ani zďaleka ľahké. Prežil šikanu, odrazil sa od dna a dokázal sa stať úspešným človekom a napriek tomu si zachovať vlastnú úprimnú tvár. Toto už dnes až tak často nevidíme. V jeho prípade zohrala úlohu skvelá výchova zo strany rodičov. Konzum a túžba po bohatstve a sláve býva silnejšia než úprimnosť a láskavosť, Reago je však pravým opakom. K hudbe sa dostal na strednej škole. Zažil vzostupy aj pády, ktoré ho nezlomili. Životné traumy a trápenia pretavil do hudby, ktorou pomáha svojim poslucháčom predierať sa podobnými problémami. Napísal motivačnú knihu o živote-Věř, běž, dokážeš. Momentálne zažíva v Čechách doslova boom slávy.
Ako si sa dostal k hudbe?
„K hudbe som sa prvýkrát dostal, keď som stretol kamaráta, ktorý rapoval, zobral ma do pivnice, dal mi do ruky mikrofón a ja som si skúsil niečo v angličtine. Nahral to a odniesol kazetu do nejakého skateparku, pustil to chalanom a im sa to páčilo, povedali že mám dobrý hlas. Vtedy sa rozprávalo, že v Kladne je nejaký zahraničný raper. Urobilo mi to veľkú radosť, pretože v tom čase som mal 130 kíl a akákoľvek pochvala na moju osobu bola pre mňa niečím, čo som nezažíval. Vnímal som to ako niečo nadprirodzené. Dávalo mi to pocit, že som výnimočný.“
Máš veľa songov, kde berieš toľkú inšpiráciu?
„Píšeš, píšeš a zdokonaľuješ sa, až zrazu cítiš, že nechceš tvoriť, ale zdokumentovať to, čo si zažil. Keď nemáš potrebu si v textoch vymýšľať, tak len zapisuješ, čo sa stalo, zapisuješ názor. Dokumentuješ život. To sa mi vždy páčilo, že hudba môže byť dokumentáciou vlastného života. Inšpirácia pochádza z toho, čo som zažil a z toho čo prežívam.“
Aká je odozva na tvoje emotívne skladby?
„Pre mňa je to napojenie na poslucháča. Keď povieš niečo, čo je pravda, a počuje to niekto, kto to zažil, tak medzi tebou a poslucháčom vzniká vzťah, lebo ste prežili podobnú skúsenosť. Porozumiete si. Hudba je porozumenie. Nejakým spôsobom spracúvaš jeho bolesť. On alebo ona s tebou prežíva svoj žiaľ.“
Máš exotický vzhľad aj priezvisko. Ako si to prežíval, keď si bol malý?
„Otec je z Vietnamu. Keď som bol dieťa, nevnímal som to. Hovoril som dvomi jazykmi, maminka mi povedala, že nemôžem hovoriť po vietnamsky, lebo deti sa mi smiali. Vtedy som na chvíľu zabudol na to, že mám vietnamské korene. Dlho som sa bil so svojou identitou, že kto vlastne som. Odozva ľudí bola zlá. Hovorili mi, že sem nepatrím, že nie som človek, ktorý tu má byť a mám sa vrátiť domov. Nevedel som, kde ten môj domov je. Dlhú dobu som hľadal sám seba, kto som a kam patrím. Vďaka hudbe som sa dokázal zakoreniť. Donedávna som premýšľal, že by som vstúpil do armády len preto, že som chcel urobiť niečo pre to, aby som sa začlenil. Keď ti niekto hovorí, že sem nepatríš, tak ťa to mrzí, pretože si sa tu narodil. Vyzeráš inak, no nič s tým neurobíš.“
Prečítajte si: ROZHOVOR s mamou Sofie, ktorá trpí cystickou fibrózou: Úrad si nedokáže predstaviť, že o chvíľu nebudeme mať ani na chlieb!
Čo ti pomohlo vysporiadať sa so šikanou, ktorú si zažíval?
„Najviac mi pomohlo, že som zažil určitú časť úspechu. Keď som sa stal súčasťou projektov, ktoré neboli len o tom, že si známy, ale pracovali tam ľudia, ktorí sú hodnotní pre spoločnosť. Robíš veci, ktorými môžeš robiť druhých šťastnejšími. Máš tú moc kontrolovať svoj osud. Najhoršie je poníženie zo šikany. Fyzická ujma nie je taká strašná. Najhoršie je, keď ti niekto zasadí ranu do srdca. Ale keď potom zistíš, že máš opačnú moc, urobiť niekoho šťastným... Napríklad, že niekam prídeš, niekoho prekvapíš, alebo urobíš dobrý skutok, niečo nad rámec, dá ti to obrovskú túžbu vyslobodiť svoje srdce z nenávisti, z pomsty. Potom už je to o tom, že to kým si, dokazuješ skutkami.“
Dostali sme sa k šikane a k piesni Morfium, ktorú si naspieval s Luckou Vondráčkovou. Pieseň je o úskaliach života, obrovská spoveď, získala nomináciu v Českom slavíkovi. Aké sú odozvy na doslovné odhalenie súkromia a ako vnímaš tento úspech?
„Vnímal som to tak, že je lepšie, keď o sebe povieš všetky veci sám, než keď sa o tebe niekto dozvie z druhej ruky. Veci, o ktorých spievam v piesni Morfium, sú veľké životné prehry a bolesti. Tým, že som si tie veci spracoval a dokázal som sa z nich zotaviť, som pochopil, že keď som zažil prehru, neznamenám niečo menej. Nehanbím sa za svoje prehry. Chcel som byť zraniteľný. Nebojím sa toho, kto som bol. Nebojím sa toho, kým budem a názor cudzích ľudí mi nemôže nič urobiť. Môžem tým pomôcť pár ľuďom vyliečiť si ich rany. Pre mňa to bola možno aj jasná voľba.“
„Dostal som sa do top 5, kedysi dávno som to vnímal ako nedosiahnuteľnú métu. Keď som sa objavil v tom výbere a vyšiel článok, nemohol som tomu uveriť. Hlavou som možno ešte v období, kedy som začínal a neuvedomoval som si, že by sa to mohlo dostať až sem. Kedykoľvek zažijem plný klub, alebo mi niekto napíše pochvalu, cítim sa, ako keby to bolo prvý raz.“
Ako si sa vlastne dostal do aktuálnej pozície a ako zvládaš zostať nohami pevne na zemi?
„To, čo teraz zažívam, je také niečo, ako môj návrat, druhá vlna. Vrátil som sa do povedomia po tom, čo som sa vrátil z Ameriky. Začínal som úplne od nuly. Tri mesiace mi trvalo, kým som si kúpil návliečky a deku. Bol som chudobný. Takmer nikam som nemohol pozvať svoju priateľku. Bolo mi z toho smutno. V tridsiatke som sa cítil ako prehra. Išiel som na pohovor do call centra a ten, čo ma prijímal, bol príjemný a povedal, že ma vlastne pozná a môžem tam byť. Povedal mi nejakú sumu, ktorá sa mi zdala vysoká napriek tomu, že nebola. Cítil som, že to je dobré, že chcem istotu. Našiel som si zamestnanie aj na pošte, robil som sociálne siete. Možno by som tam vtedy aj zostal, ale vďaka tomu, že ma vyhodili, som sa rozhodol skúsiť opäť hudbu."
"Vedel som, že je to jediná šanca, ktorú mám a iná nepríde. Vďaka tomu sa mi to podarilo. Vedel som, že nie je čas robiť okolky. Bolo to o tom, že som musel vydať jednu pesničku mesačne. Vedel som, že keď odo mňa niekto niečo bude chcieť, musím to dodať, že musím byť zodpovedný. Moja komunikácia musela byť príjemnejšia. Zrazu som si prehodnotil priroity.“
Možno vás zaujme: SKUTOČNÝ PRÍBEH obete pedofílie: Chytil ma za ruku, hodil na posteľ a opakoval, že sa nemám báť
Ako vníma tvoj úspech rodina a blízki?
„Sú veľmi radi. Moja maminka a otec síce nikdy veľmi nechceli, aby som spieval. Ale fandia mi. Som rád, že to tak je a vážim si to.“
Čím si chcel byť, než si sa začal venovať hudbe?
„Ako malý som chcel byť hokejista. Pretože sme nemali na výstroj, bolo to pre mňa tabu. Som z pomerne normálnej rodiny, ale občas sme mali problémy s financiami. Občas sme chodili na dovolenky, no občas sme nemali na zimné topánky. Keď som niečo chcel, musel som začať rýchlo pracovať. Ale rodičia urobili všetko preto, aby zo mňa bol taký človek, aký som dnes a som im veľmi vďačný.“
Si veľmi obľúbený. Čo ty a tvoje fanynky, ako to prežívaš?
„Milujem svoje fanynky a fanúšikov. Myslím, že mám najlepších fanúšikov na svete. Ak majú o mňa záujem ako o človeka, kamaráta, priateľa, tak mi to neuveriteľne lichotí. Neexistujú slová, akými to vyjadriť. Jediné slová sú pokora a vďačnosť. Vďačnosť je vlastne prvé slovo, ktoré mi napadá.“
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies