SKUTOČNÝ PRÍBEH obete pedofílie: Človek, ktorý ma 5 rokov znásilňoval, sedí v našej kuchyni a pije z môjho pohára, akoby sa nič nestalo!

Ako začalo vyšetrovanie?

"Ako som uviedla v predošlom rozhovore, všimla si to školská psychologička, ktorá videla, že nie som v poriadku, ale nevyhľadala som ju sama. Až na hodine telesnej výchovy som odpadla a následne sedela u nej v kabinete. Pýtala sa, čo sa stalo. Popísala som takmer všetko. Kontaktovala sociálnu kuratelu, ktorá prípad postúpila na kriminálku v rodnom meste približne po mesiaci, odkiaľ to však nepostúpili do mesta, kde som navštevovala školu, takže to pre mňa znamenalo jeden obrovský maratón dochádzania. Tento krok však zmenil všetko."

Približne o mesiac jej prišlo predvolanie na výsluch. Bratrancovi tiež. Podľa jej slov, prvé čo urobil,  bolo, že vletel k  nim domov, do chodby, v sprievode matky, schmatol ju najprv za ruku, potom pod krk.

Čo nasledovalo?

"Obaja kričali, ako som mohla. Že som mu zničila život. Nečakala som, že mi niekto uverí, ale nečakala som, že na mňa bude niekto útočiť."

Ako prebiehal výsluch?

"Predstavili mi sediacich v miestnosti, cez vyšetrovateľov až po detskú psychologičku, ktorú som poznala. Opakovane ma upozornili, či si uvedomujem, že krivé obvinenie je trestný čin. Opakovane sa ma pýtali, prečo som neprišla priamo po znásilnení. Opakovane mi hovorili, že nemám dôkazy."

Opísala im všetko. V strede rozprávania ju jeden z vyšetrujúcich zastavil, povedal, že zabudli zapnúť kameru. Vyzvali ju, aby hovorila znovu. "Začala som znovu rozprávať, ale po chvíli ma prerušil, že nemá nabité batérie v kamere. Opakovala som všetko od začiatku znovu. Iný vyšetrujúci požiadal o pozastavenie záznamu mojej výpovede, pretože si musí odskočiť na toaletu. Keď sa vrátil, kolega mu povedal, že musíme začať znovu, pretože to omylom zrušil. Opakovala som všetko znovu po štvrtýkrát a chcela som utiecť."

A čo bratranec?

"Bratranec sa na výsluch nedostavil, bola tam iba jeho matka, ktorá ho obhajovala ako svoje jediné dieťa, ktoré by niečoho takého nebolo schopné. Sestra to v priebehu rokov potlačila tak, že pri výpovedi uviedla, že si nič nepamätá. Rodičia o ničom nevedeli, uviedli, že mám problémy v škole, to bolo všetko."

Čakala ju cesta na gynekologické vyšetrenie s dvomi vyšetrovateľmi za chrbtom. "Vyzliekala som sa. Uštipačne sa spýtala, či nacvičujem na módnu prehliadku, že mi to tak dlho trvá. Na konci vyšetrenia odovzdala správu policajtom a následne mne. Nezabudla dodať, že je dnes už bežné, ak dievča v 16 rokoch nie je pannou, a potom sa dlho nič nedialo."

Na výsluch boli predvolaní pedagógovia, ktorí však využili právo nevypovedať. "Detskú psychologičku, ktorú som poznala z detstva, nahradila jej kolegyňa. Od stretnutia vo vyšetrovacej miestnosti som ju viac nevidela. Nedokázala som dochádzať do školy sto kilometrov od domu, prestúpila som bližšie, ale nestíhala  a hlavne nezvládala som štúdium.  Vo vyšetrovaní sa nediali žiadne kroky, zdalo sa, že ja sama mám na prípad informačné embargo. Od kamarátok som sa dozvedela, že boli vypovedať a pýtali sa ich na bratranca, inak nič. Boli dve. Dvaja ľudia, ktorí dokázali ísť a vypovedať."

A ako to dopadlo u psychologičky, na názore ktorej malo najviac záležať? "Posledné stretnutie bolo s psychologičkou, na ktorej, podľa slov ostatných, malo závisieť, čo sa bude diať ďalej. Pýtala sa, či som si to nevymyslela, čo sa stalo, prečo som tu až teraz, po takmer štyroch rokoch od posledného znásilnenia, oznámila mi, že krivé obvinenie je trestný čin. Dávala mi testy na princípe machúľ, pýtala sa, čo robím vo voľnom čase, prečo nemám kamarátov. Nedokázala som tam len sedieť, niečo vo mne sa zlomilo."

Začala plakať. Bezbranné dievča vyčítalo dospelej osobe, ako môže rozhodovať o niečom, kde nikdy nebola, ako jej majú tieto otázky pomôcť, či sa nechce spýtať niečo, čo sa bude prípadu skutočne týkať. "Povedala, že mi rozumie a niečo si zaznačila."

Ako sa to vyriešilo v škole?

"Prestúpila som znovu. Tretíkrát som začínala strednú školu. Vydržala som tam rok, prípad však stále nebol uzatvorený. Depresia, osamelosť, spomienky, nočné mory, stres a nátlak sa podpísali na mojom psychickom zdraví. Po pol roku ma odviezla sanitka priamo na psychiatrické oddelenie, kde som pobudla šesť týždňov."

A čo prípad zneužívania? Jednoducho skončil bez nejakých veľkých drám. "Bolo pozastavené akékoľvek vyšetrovanie pre nedostatok dôkazov. Zlomilo ma to a láme ma to dodnes. Spätne viem, že niektoré veci v spise nesedeli. Výsledok z gynekologického vyšetrenia alebo posudok z diagnostického centra, odkiaľ som prišla s vyrozumením, že som v poriadku. V spise však bolo niečo iné."

Klinická psychologička napísala do svojho posudku, že dievča je infantilné a nedokáže rozlíšiť realitu od vlastnej vymyslenej skutočnosti. "Sociálna kurátorka sa dozvedela výsledok vyšetrovania až po dvoch mesiacoch. Vyhodili ma zo strednej školy v polovici druhého ročníka, študovala som veterinu. Jedného dňa by som vraj mala držať skalpel a odmietajú vziať si to na zodpovednosť."

Jej návrat bol naozaj smutný a zvláštny. Niektorí pedagógovia ju separovali od kolektívu, niektorí podporovali spolužiakov vo výsmechu, dokonca hrali zvláštne nepochopiteľné hry. "Jedného dňa prišla za mnou triedna učiteľka s tým, že je evidentné, že nezvládam školu a nestihnem si dobrať zameškané učivo. Mám sa rozhodnúť, či sa cítim na testy, alebo na výber inej strednej školy, na ktorú mi ona pomôže dostať sa. Rozhodla som sa pre testy. Neprešla ani hodina, kým mi oznámili, že ma v danom momente zo školy vyhadzujú."

Riaditeľ školy dal uzavrieť všetky východy a zavolal sanitku. "V kľude som odovzdala knihy, zbalila si veci a chcela odísť. Nemohla som. Zdravotníci nerozumeli, prečo prišli, ale prišli. Spýtali sa, či ma niekam odvezú. Po hodine som opustila areál školy."

Mala rodinu, no súčasne nemala nikoho. V osemnástich rokoch nemala ukončené žiadne vzdelanie, len základné. Dokážete si predstaviť, čo sa odohrávalo v hlave tohto opusteného a zraneného dievčaťa?

"Nedokončila som ani jednu z troch stredných škôl. Skončila som na šesť mesiacov na úrade práce a medzitým som volala na stredné školy, len aby som získala maturitu a mohla pokračovať v štúdiu na vytúženej vysokej škole. Podarilo sa mi zmaturovať a posunúť sa ďalej."

Zvládla sa preniesť cez najťažšie obdobie života, no nikdy sa nezmierila s tým, že bola úplne sama. "Dodnes nedokážem poriadne spávať a mám nočné mory. Nie som vyrovnaná a viem, že nikdy nebudem. Viem, že môj život mohol vyzerať inak, ak by som natrafila na správnejších ľudí, ale zvládla som to."

Niekde v tom všetkom začala písať, pretože to nedokázala inak ventilovať. Snažila sa veriť, že aspoň to robí dobre. "Neuchránila som seba, svoju sestru a dodnes počúvam, že to isté môže robiť niekomu inému. To nie je to, čo vôbec dokážem počúvať."

Chcela niekoľkokrát zomrieť. "Naozaj som chcela. Myslím, že ma vždy zastavilo moje vnútro, ktoré mi vravelo, že jedného dňa možno zachránim niekoho iného, že mám čo svetu ponúknuť. Myslím, že som tak trochu prekliata, ale dnes s tým viem viac pracovať."

Zozbierala všetku vnútornú silu, čo ju stálo mnoho námahy a sĺz. "Nedostala som sa síce na vysnívanú vysokú školu pre celosvetovú  pandémiu, keďže sa v tom čase pre mňa nachádzala v zahraničí, nezískala späť rodinu ani pocit, že niekam naozaj patrím."

Vstala z úplného dna. Našla si prácu. Dokáže sa o seba postarať a dúfa, že týmto pomôže podobým dievčatám. "Nemôžem byť príkladom všetkých tých motivačných rečí, pretože niekedy sama tápem a neviem, kto som, ale je to v poriadku. Snažím sa nevnímať, že človek, ktorý ma 5 rokov vkuse znásilňoval sedí v našej kuchyni a pije z môjho pohára, ako by sa nič nestalo."

Presne o týždeň, prinesieme ďalší podobný príbeh bezbranného dievčaťa.

Súvisiaci čánok: SKUTOČNÝ PRÍBEH obete pedofílie: Chytil ma za ruku, hodil na posteľ a opakoval, že sa nemám báť