SKUTOČNÝ PRÍBEH Rodina Lykovcov sa 40 rokov ukrývala v ruskej tajge. Aká záhadná infekcia sa jej stala osudnou?

V osemdesiatych rokoch v Sovietskom zväze neexistovala slávnejšia rodina ako táto. Pravidelne o nej písali noviny, vychádzali knihy, natáčali o nej televízne príbehy a dokumenty. Celá krajina s nadšením sledovala život a osud Lykovcov, pustovníkov objavených geológmi v odľahlej, opustenej tajge Khakasie.

Rodina žila v tomto nehostinnom prostredí, v pohorí Altaj pri rieke Erinat.

Po úteku z civilizácie v roku 1937, žili niekoľko desaťročí bez kontaktu s okolitým svetom. Medzitým sa začala a skončila druhá svetová vojna, vybuchli atómové bomby, prvý človek vyletel do vesmíru a ďalší pristál na Mesiaci. Zo šiestich ľudí, ktorí si vybrali osamelosť na svahoch Západného Sajanu, je dnes nažive len jedna z nich – Agafja Lyková.

Agafya tu zostarla, ale pomoc už neodmieta.

Nečakaný objav geológov

Práve tu, kde stovky kilometrov naokolo nemal existovať žiadny ľudský život, vedci objavili ložisko železnej rudy. V lete 1978 sa na jeho podrobnejší prieskum rozhodli vyslať skupinu geológov. Pri hľadaní vhodného miesta pre tábor si piloti helikoptéry všimli niečo veľmi zvláštne. Na brehu Eniratu najprv zbadali  zeleninovú záhradu, potom čistinku a nakoniec naklonený, sčernený dom, ktorý vrástol do zeme. Na podrobnejších mapách nič podobné zaznačené nebolo.  

Miesto pre pristátie a tábor geológov sa nachádzal 15 km od záhadného objektu. Štvorčlenná skupina pod vedením Galiny Pismenskej sa rýchlo rozhodla spoznať potenciálnych susedov. V divokej tajge sa mohol objaviť ktokoľvek, a preto si  vzala pištoľ, ktorú jej dali pre každý prípad.

Mohlo by vás zaujímať: Verná Palma. Skutočný príbeh legendárneho psa z letiska Vnukovo, ktorý sa skončil úplne inak ako vo filme

Zbraň nebola potrebná 

Bolo takmer nemožné uveriť, že tu niekto žije. No zrazu  spoza dverí opatrne vykukol majiteľ – starec v starej vrecovinovej košeli, zalátaných nohaviciach, s neupravenou bradou, strapatými vlasmi a so strachom hľadiac na cudzincov súhlasil, že ich pustí do domu.

Chata pozostávala z jednej stiesnenej, nízkej, plesnivej, zadymenej a studenej miestnosti, ktorá pripomínala pivnicu. Podlahu pokrývali zemiakové šupky a škrupiny píniových orieškov. V takýchto podmienkach sa tu 40 rokov tlačilo päť ľudí.

Okrem hlavy rodiny, starca Karpa Lykova, bývali v dome aj dve jeho dcéry a dvaja synovia. Sedemnásť rokov pred stretnutím s vedcami tu zomrela od hladu ich matka Akulina. Hoci Karpova reč znela zrozumiteľne, jeho deti už hovorili vlastným dialektom, odvodeným zo staroslovenčiny a zdeformovaným životom v izolácii.

Otec rodiny Karp a doktor Nazarov.

Najprv odmietali akékoľvek maškrty – džem, čaj, chlieb. A ukázalo sa, že chlieb tu videl a dávnejšie aj ochutnala len hlava rodiny. No postupne sa komunikácia  zlepšila, Lykovci si na geológov zvykli a so záujmom počúvali o technických novinkách, o vzniku ktorých nevedeli. Oni zase objasnili svoju história ich osídlenia v tajge.

Prečo ušli?

Karp Lykov bol členom fundamentalistickej ortodoxnej komunity, ktorá vykonávala náboženské rituály v podobe, v akej existovali do 17. storočia. Keď sa moc ocitla v rukách Sovietov, roztrúsené komunity utiekali pred prenasledovaním na Sibír, ktoré sa začalo ešte za Petra I. Počas represií v 30. rokoch 20. storočia, keď bolo napadnuté samotné kresťanstvo, na okraji dediny starovercov (ortodoxnej komunity) zastrelila sovietska hliadka pred Lykovom jeho brata. Po tomto už Karp nepochyboval, že nová vláda je od diabla a pokojne im žiť nedovolí a musia utiecť.

Do tajgy ich vyhnali náboženské represie.

V roku 1936 si Karp pozbieral svoje veci, vzal so sebou nejaké semená a odišiel so svojou ženou Akulinou a dvoma deťmi – deväťročným Savinom a dvojročnou Natáliou – do lesa. Staval chatrč po chatrči, kým sa neusadili tam, kde ich našli geológovia. V roku 1940, sa už v tajge narodil Dmitrij a v roku 1943 – Agafya. Všetko, čo deti vedeli o vonkajšom svete, krajinách, mestách, zvieratách a iných ľuďoch, čerpali z rozprávania dospelých a biblických príbehov.

Život v tajge

Život v tajge však nebol jednoduchý. Kilometre okolo nich nebolo ani duše a Lykovci sa desaťročia učili vystačiť si s tým, čo mali k dispozícii: namiesto topánok šili galoše z brezovej kôry, oblečenie, plátali, až kým sa nerozpadlo od staroby a nové šili z konopnej vrecoviny. To málo, čo si rodina vzala so sebou pri úteku – obyčajný kolovrátok, časti tkáčskeho stavu, dva čajníky – nakoniec schátralo.

V čase stretnutia s geológmi pozostávalo jedlo rodiny hlavne zo zemiakových placiek s mletou ražou a konopnými semienkami. Utečenci neustále hladovali. Mäso a kožušinu začali používať až koncom 50.-tych rokov, keď mladší syn Dmitrij vyrástol a naučil sa kopať lovecké jamy a dlho prenasledovať korisť v horách. Stal sa takým odolným, že mohol loviť naboso celý rok a spať v lese pri 40-stupňových mrazoch.

Takto vyzerali Savin, Dmitrij a Agafya, keď ich objavili geológovia.

Hlad

Jedna dlhá zima v roku 1961, keď ešte v júli napadol sneh a zničil úrodu všetkého, čo rodina zasadila, ju priviedla k hladu. V tom hroznom roku Lykovci jedli slamu, kôru, brezové púčiky a kožu, ale nie všetci prežili – Akulina Lyková zomrela. Karp zostal bez ženy a so štyri deťmi sám.

Dôležitým ponaučením z tragédie bolo pochopenie dôležitosti vytvárania rezerv. Pomohol aj zázrak (z pohľadu zbožnej rodiny). Raž v lete 1961 vyhynula.  Ale v nasledujúci rok na mieste, kde kedysi rástol hrach, náhodne vyrástlo jedno zrnko raže. Tento klások bol chránený rodinou počas celého roku 1962 a dal 18 zŕn. V ďalšom roku už mala rodina misku obilia a v štvrtom už mohli jesť ražnú kašu.

Agafya pri maminom hrobe.

Zaútočila záhadná infekcia  

Po návšteve geológov choroba zasiahla členov rodiny Lykových takmer súčasne – v septembri 1981. Prvý úder dostal najmladší syn Dmitrij, ktorý sa narodil v tajge a nikdy nemal kontakt s ľuďmi. V tom čase mal 39 rokov.

Malátnosť si najskôr mýlili s prechladnutím, hoci pre otužilých Lykových to bolo zvláštne. „Ako môžeme konštatovať“, píše vo svojej knihe Dr. Nazarov, „Dmitrij mal ťažký zápal pľúc, na ktorý o týždeň zomrel. V tie isté dni ochoreli všetci ostatní Lykovci, mali aj rovnaké príznaky poškodenia dýchacej sústavy: slabosť, dýchavičnosť, pocit dusenia, kašeľ, horúčka“.

Najstarší syn Savin (48) odolával ťažkej chorobe asi dva mesiace. Pociťoval silnú slabosť, bolesť chrbta, mal krvavú stolicu. Natália (46) odišla v agónii,  dusila sa, a to zapríčinilo aj hemoptýzu. Bola to práve ona, ktorá sa starala o svojho chorého staršieho brata a prala mu veci. Po jeho smrti boli Lykovci v podozrení, že oblečenie nebožtíka je zdrojom nákazy, a preto ho spálili čo najďalej od domova.

Hlava rodiny, Karp Osipovič, ktorý mal v tom čase 74 rokov, túto chorobu znášal najľahšie. Agafya, jeho najmladšia dcéra, mala tiež zápal pľúc. Cesta k uzdraveniu bola dlhá, no zvíťazila mladosť – mala vtedy 37 rokov.

Agafya žije naďalej prírodným spôsobom života.

Donedávna žila v tomto dome. 

V roku 1988 Karp zomrel.  Hlava rodiny už ďalšiu infekciu neprežila, opäť ju dostali od geológov, s ktorými sa dcéra predtým rozprávala. Deň pred ochorením ešte starý ale silný muž pílil drevo a potom prudko zoslabol a v priebehu niekoľkých dní vyhorel. Po pochovaní svojho otca na horskom svahu sa Agafya vrátila do chatrče dole pri rieke – tentoraz sa aj ona z toho dostávala veľmi ťažko. Dokonca sa odvážila prijať aj antibiotiká, ktoré jej nechali geológovia pre prípad návratu choroby.

Takto sa končí tajgový epos, ktorý sa začal v ďalekom a strašnom roku 1937. Stovky kilometrov od nepriechodných húštin, blízko divokej zveri a nájazdov NKVD, hladu ťažkej existencie a smrti príbuzných.

Ruský oligarcha Oleg Deripaska vypočul ženinu prosbu a postavil jej nový dom.  

Posledné dieťa tajgy – Agafya – žije po štvrťstoročí naďalej sama na hore nad Abakanom. V posledných rokoch sa natoľko osmelila, že požiadala o pomoc ruského oligarchu Olega Deripasku, majiteľa Khakaskej hlinikárne, jedného z najväčších podnikov v regióne, aby jej pomohol postaviť dom. Miliardár pomoc neodmietol a na jeseň minulého roka začali pre Agafyu rúbať drevo pre nový dom.    

  Vnútri je veľmi skromne vybavený, ale Agafya je spokojná.